ťažba

Riziká plánovanej ťažby uránu - beseda

Vážení priatelia, dovoľte, aby sme Vás v mene koalície mimovládnych organizácií Greenpeace, OZ Sosna a OZ Brečtan,  Priatelia Zeme, ako aj platformy obcí SR, dotknutých zámerom ťažby uránu a zlata pozvali na konferenciu: Riziká plánovanej ťažby uránu - beseda

28.05.2009
v Malej zasadačke Magistrátu mesta Košice (Tr. SNP 48/A)

Priatelia Zeme žiadajú, aby Európska investičná banka prestala investovať do ťažby ropy

18.11.2008
Priatelia Zeme-CEPA s podporou 6 mimovládnych organizácií zaslali otvorený list ministrovi financií Jánovi Počiatkovi. Žiadajú ho v ňom, aby sa v mene Slovenskej republiky zasadil za pozastavenie investícií Európskej investičnej banky (EIB) do projektov ťažby a transportu fosílnych palív.

Tichá demonštrácia na podporu nezávislosti a odbornosti inšpekcie životného prostredia

10.05.2007
Cieľom dnešnej tichej demonštrácie pred budovu Slovenskej inšpekcie životného prostredia (SIŽP) na Rumanovej ulici v Košiciach bolo vyjadrenie podpory dobrovoľných ochranárov odbornosti a nezávislosti inšpekcie.

Víchor v krajine a pusto v nás

Zdroj správy (autor): 
Peter Sabo (Mosty, 13.3.2007)
Dátum vydania: 
08.05.2007
Úvodný text: 

Víchor so sebou prináša hrozby aj príležitosti zmien. Víchor štrngajúcich kľúčov na námestiach priniesol slobodu, uvoľnil energiu a zo začiatku obnovil prirodzené vzťahy k blížnemu. Dnes však povetrie novembra 1989 stále viac pohlcuje kultivácia firemného a osobného egoizmu, plytkosť masmédií a chamtivosť politikov. Iná víchrica, smršť z 19. novembra 2004, vyvrátila a vylámala asi 12 tisíc ha lesa na území TANAP-u, odkryla nové pohľady na tatranské končiare, ale tiež ohyzdné stavby, kedysi schované v lese. Vyvolala slzy aj diskusiu o príčinách  od tatranskej bóry a nástupu klimatickej zmeny, cez smrekové monokultúry, znečistené ovzdušie, až po fragmentáciu lesných biotopov zjazdovkami. Avšak namiesto stíšenia, v ktorom sme mohli pochopiť, prečo má byť ochrana prírody v národnom parku nadradená nad ostatné činnosti, nastal opačný vývoj.

Telo textu: 
Tatranský polom mnohí pochopili ako netušenú príležitosť pre nový Klondike. Vládny výbor pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier posvätil premenu územia národného parku na obchodné polia, k Vianociam 2006 bolo drevo z vyše 90% postihnutého územia vyťažené – a aj to sa  zdá niektorým málo, prečo neťažiť aj v národnej prírodnej rezervácii Tichá dolina? Štátne inštitúcie bagatelizovali kritiku mimovládnych organizácií, ignorovali odporúčania Svetovej únie ochrany prírody a podporili veľkolepé plány developerov zvyšujúce tlak urbanizácie a masového turizmu. Tatranské strediská prechádzajú na vysoko solventnú klientelu a investori prerábajú liečebné domy na mnohohviezdičkové hotely. Astmatici prichádzajú o možnosť liečby, ale ako nás poučil hovorca jedného z nich, treba si zvykať - tak ako každý nemá na BMW, nebude mať ani na Tatry. A v rozsiahlych priestoroch nových zlatých baní sa pripravuje také zníženie stupňa ochrany prírody, ktoré povedie k ich vystrihnutiu z obmedzení platiacich v národnom parku každého civilizovaného štátu. Veď ako inak zabezpečiť napr. 6-násobné zvýšenie kapacity lyžiarskych vlekov a lanoviek na svahoch od Tatranskej Lomnice po Lomnické sedlo, či novú zjazdovku zo Štrbského plesa do Tatranskej Štrby? Koho zaujíma prognóza OECD, že v dôsledku globálneho otepľovania aj v mekke lyžovania, v Alpách, postupne zaniknú stovky, možno až 2/3 lyžiarskych stredísk – tie pod 2000 m nemajú dlhodobú šancu. Nad 2000 m sa u nás lyžuje na Lomnickom sedle a pár metrov na Chopku.
 
Z návrhu zonácie územia z dielne Správy TANAP zostal iba zdrap papiera. Uniklo nám, že krajina každého štátu má vzácne prírodné poklady, ktoré treba chrániť. Je nám ľahostajné, že kým prírodné hodnoty TANAP sú porovnateľné s najslávnejším národným parkom sveta, s Yellowstonským NP (YNP), starostlivosť o ne už nie. Porovnajme: v Yellowstone rastie 1295 druhov cievnatých rastlín, hniezdi 148 druhov vtákov, žije 61 druhov cicavcov, 6 druhov plazov, 4 druhy obojživelníkov, 16 druhov rýb; na území TANAP rastie cez 1300 druhov cievnatých rastlín, žije 42 druhov cicavcov, hniezdi 120 druhov vtákov, 3 druhy plazov, 8 druhov obojživelníkov, 10 druhov rýb. Avšak rozloha YNP je 8987 km2 oproti 741 km2 TANAP-u, ktorý je 12 x menší. Yellowstonský NP navštívia ročne 3 milióny turistov, využívajú 1600 km turistických chodníkov, 454 ubytovacích zariadení, kempy a táboriská. Väčšina služieb sa poskytuje na báze koncesií udelených Správou YNP (o jej právomociach sa pracovníkom správy TANAP môže iba snívať). V najdrahšom hoteli (Lake Hotel)  zaplatíte za noc 420 USD, ale na izbe nenájdete televízor – ste v národnom parku. V TANAP-e návštevnosť kulminovala v 80-tych rokoch na 5 miliónoch turistov ročne, dnes je vyše 2 milióny, využíva sa 330 km chodníkov. To je 8x väčšie zaťaženie územia na jednotku plochy ako v YNP.
 
Problémom Tatier ne sú snahy o zefektívnenie ekonomiky, kvality služieb a získanie pracovných miest. Problémom je, že ekonomické ukazovatele erodujú etické hodnoty. Ide o dedičstvo ideológií, plebejský syndróm národa dlhé obdobia porobeného inými, alebo o úplnú stratu vízie? Našinca už neprekvapí, že napr. kým premiér deklaruje zníženie štátom plateného aparátu, iní štátni úradníci pripravia takú reorganizáciu štátnej ochrany prírody, ktorá paradoxne zvýši počet stupňov riadenia chránených území, spájajúc správy území do čudesných organizačných celkov. Korunou tejto snahy je plošné odvolanie riaditeľov všetkých národných parkov a chránených krajinných oblastí. Veď ako inak dostať na ich miesta politicky lojálnych ľudí, ako inak zabezpečiť, aby spriaznení investori nenarazili na ochranárov, blúzniacich o pokladoch prírody? Netreba nám poklady ani ich strážcov.
 
Nejde len o Tatry. Dedičstvom predošlých vlád je napríklad transformácia Slovenska na automobilovú superveľmoc. V dobe klimatickej zmeny, kedy už za pár desaťročí môže aj Európe byť nedostatok potravín dovolíme ľahkovážne zastavať stovky a stovky hektárov pôdy, aj tej najúrodnejšej, montážnymi halami, ktoré dávajú prácu stovkám robotov a nízkokvalifikovaným pracovníkom. Argumentuje sa tisícmi pracovných miest, ale nikoho už nemrzí strata desaťtisíc pracovných miest iba v textilnom priemysle (od roku 2000) a desaťtisícov iných – zručných sklárov, strojárov, drobných obchodníkov a ďalších, ktorých vytlačili hypermarkety, divoká privatizácia alebo výpalníci. Fakt, že z produkcie jedného auta sú tony odpadu, pri cieľoch produkcie cez 600 tisíc áut ročne to bude znamenať tisíce kamiónov denne na diaľniciach, prevážajúcich suroviny, komponenty, autá, odpady. Možno bude práca pre ďalšie tisíce pri výstavbe novej osemprúdovej estakády naprieč Slovenskom... Predzvesťou môže byť návrh výstavby štvorprúdovej cesty cez Hiadeľské sedlo – keď do Nízkych Tatier, tak na kamióne. Z vďačnosti za svetlé zajtrajšky staviame manažmentu montážnych hál luxusné domy z peňazí daňových poplatníkov. Táto „pohostinnosť“ má mnoho rozmerov. Prejavuje sa napr. aj v tom, že starosť o architektúru  nestojí v ceste výstavbe nevzhľadných ani ultravysokých budov, parkové plochy miest a obcí nestoja v ceste majiteľom nového blahobytu. Stavby bez ladu a skladu, narúšajúce obraz krajiny a erodujúce pocit domova, hypermarkety ako obraz vstupu do našich miest, rieky a potoky zbavované brehových porastov ako človek plášťa. To všetko prijímame ako nutnú daň toho, že raz možno bude lepšie. Slovensko dnes, to je prísľub hypermarketu hojnosti, za cenu podriadenia funkcií krajiny aj spoločnosti výrobe.
 
Možno je načase spomenúť si na staré porekadlo: nie je všetko zlato, čo sa blyští. Slovensko je súčasťou globálneho sveta, ktorý začína chápať, že dominancia dolárov, rastu produkcie ocele a spotreby fosílnych palív nás na fyzicky limitovanej Zemi privádza na hranu kolapsu. Podľa Programu OSN pre životné prostredie bolo za posledné polstoročie  zlikvidovaných 580 miliónov ha lesa, iba v 90-tych rokoch ubudlo 94 miliónov ha lesov (2,4 %), v Amazónii sa odlesnená plocha za 25 rokov zväčšila 20x. Dve miliardy hektárov pôdy (územie veľké ako USA a Kanada) sú dnes zerodované alebo inak degradované. Podľa Svetovej únie ochrany prírody je globálne ohrozených 10 % všetkých druhov cievnatých rastlín, 12,5 % druhov vtákov, 23 % druhov cicavcov. Najhorší scenár 4. správy Medzivládneho panelu pre zmenu klímy prognózuje pre 21. storočie zvýšenie globálnej priemernej teploty v prízemnej vrstve atmosféry o 4 °C (v rozmedzí od 2,4 do 6.4 °C). Európa sa má otepliť v priemere od 2,0 do 6,3 °C. Nielen ekológovia, ale už aj osvietenejší politici hovoria o nevyhnutnosti zmeny smerovania. Kým na Slovensku budujeme automobilky a  lyžiarske strediská, v USA je bestsellerom film Nepohodlná pravda, v ktorom bývalý viceprezident Al Gore vysvetľuje hrozivé následky globálneho otepľovania a nutnosť prechodu do éry obnoviteľných zdrojov a zníženej materiálnej a enegetickej spotreby. Mnohoročné úsilie o zmenu prinieslo Gorovi nomináciu na Nobelovu cenu mieru. V rovnakom čase Slovenská republika žaluje Európsku komisiu za pridelené kvóty emisií skleníkových plynov. A tak namiesto prehodenia výhybky na znalostnú ekonomiku roztáčame špirálu výroby vysoko náročnej na prírodné zdroje a fosílne palivá.
  
Quo vadis? Zdá sa, že v ére informačných superdiaľnic protiekologické postoje nesúvisia ani tak s nedostatkom informácií ako s relativizmom až absenciou hodnôt, so stratou bázne, úcty k tomu, čo nás presahuje a čo má ostať mimo dosah konzumu. Táto strata schopnosti vnímať posvätné a vidieť dobré sa manifestuje rovnako v ohrození národných parkov, v márnotratnom vzťahu k pôde a krajine, v intoxikácii životného prostredia tisíckami druhov syntetických chemikálií, v podpore  sporného pestovania geneticky modifikovaných organizmov, i v chladne vykalkulovanej zdravotnej reforme, kde sa ľudská dôstojnosť meria hĺbkou mešca. V tlaku na rast výkonu pri zabezpečovaní živobytia a pri bombardovaní ľudského vnútra lacnými intimitami zo života „celebrít“ nám uniká, že korene našich osobných trápení, dehonestácie pokladov európskej prírody, betónovania krajiny sú vlastne rovnaké. Sú nimi veľmi hrubozrnne materialistické ciele „demokracie na slovenský spôsob“, premietajúce sa do neúcty k človeku, k prírode a krajine - ako sa vraví, bez bázne a hany. Bez vízie.

Možno práve preto dnes krajine – napriek všetkej vede a technike - rozumieme oveľa menej ako  naši predkovia. Možno preto ju snímame cez prizmu peňazí a sme  hrdí na to, že do Tatier namiesto zdravotne postihnutých spoluobčanov budú chodiť ropní magnáti zo Sibíri. Možno preto sme sa naučili vytesňovať zo svojho pohľadu bezdomovcov na uliciach a nekriticky prijímať výstavbu fabrík a hypermarketov na „zelenej lúke“. Možno preto smerovanie Slovenska vyzerá ako chaotický zhluk záujmov, ktoré spája predstava, že peniaze sú to jediné, o čo tu ide. Možno preto do našich duší neprenikol hlas zavraždenej Anny Politkovskej, ktorá bola svedomím nielen Putinovho Ruska. Ak totiž svet považujeme za miesto, v ktorom má miesto iba nezmyselná náhoda, potom sa nutne stáva územím, ktoré treba len dobyť a vyžmýkať– a miestom, kde súcit je záťažou.

Tento postoj má ale svoje úskalia. Ak sme ľahostajní k prírodným pokladom chránených území, ak spochybňujeme európsky systém chránených území Natura 2000 a predstierame, že plány redukcie týchto území u nás neohrozia vzácnosti prírody, potom sa nečudujme, ak ľubovoľná moc uplatňuje alebo sa pokúsi uplatňovať rovnakú logiku aj pri riešení otázok sociálnych, kultúrnych a humánnych. Revolúcia v roku 1989 bola skvelá vec, avšak ani 17 rokov po nej sme nedokázali vytvoriť víziu cesty k spravodlivému životu. Nedošlo nám, že zmena k lepšiemu je neoddeliteľná od kultivácie vzťahov medzi ľuďmi aj ich vzťahov ku krajine. Naopak, dnešná cesta bezhraničného rozširovania konzumu, je nebezpečná aj v tom, že náhly príchod krízy môže viesť k bezradnosti spoločnosti, s hrozbou pádu do nových diktatúr.

Nádej, že sa tak stať nemusí, je v tom - ako nám pripomínajú veľké duchovné postavy dejín - že tento svet našťastie nevznikol nezmyselnou hrou náhod ani naprogramovaním sebeckých génov. Vznikol a existuje z lásky - ako si počas kresťanských sviatkov vieme pripomenúť aj v našej sekularizovanej dobe. K šťastiu sa predsa nedá dobrať rozvíjaním materiálnej spotreby, vedie k nemu skôr cesta zvnútornenia – prečo by inak Boh (alebo ak chcete evolúcia) človeka obdarili vedomím? Vedomím, ktoré dokáže vnímať zázraky života, cítiť bázeň,  rozlíšiť dobré a zlé. Prečo sa máme vzdávať ašpirácií na dávanie a prijímanie najvnútornejšieho chvenia ľudskej duše, ku ktorému patrí hovorenie pravdy? Ak opäť podľahneme smrštiam ideológií, naše duše čaká opäť len prázdno. A ako vystihol Theodor Roszak, zakladateľ ekopsychológie, cesta k pustatine ducha sa premieta do zotročenej krajiny, v ktorej ľudskú mieru dnes valcujú turbotechnológie a turboinvestície, ničiace krásu a harmóniu krajiny, ale aj naše vnútro. S jeho eróziou odchádza láska k blížnym, ku krajine aj k mimoľudskému životu. Jeho najkrajšie a najrozmanitejšie prejavy nájdeme práve v našich národných parkoch, prírodných rezerváciách, v územiach Natury 2000. Mali by sme si zachovať voči nim kus bázne. Lebo napriek všetkej komercii, si ani Spojené štáty nedovolili siahnuť na symbol americkej ochrany prírody, Yellowstonský NP.

Krajina ovplyvňuje kultúru a rovnako ľudská kultúra vtláča svoju, často dlhodobú pečať do krajiny. Liečba krajiny preto nemôže byť úspešná bez ozdravenia nás samotných, bez obnovy schopnosti vnímať posvätné tam vonku aj v našom vnútri - bez obnovy bázne a úcty k životu. Ako to presne pomenoval Lynton Caldwell: „Environmentálna kríza je vonkajším prejavom krízy ľudskej mysle a ľudského ducha. Nemôže byť väčšieho nepochopenia jej významu ako veriť, že sa týka len ohrozenia divočiny, človekom vyrobených ošklivostí a znečistenia. Tieto sú jej súčasťou, ale dôležitejšie je, že kríza sa týka druhu stvorení, ktorými sme a ktorými sa musíme stať, aby sme prežili.“

                                                                                        Peter Sabo, občan krajiny Slovensko

 

Cieľová skupina: 
Organizácia (c): 
Kľúčové slová: 

Kto rozptýli súmrak nad Zemou

Zdroj správy (autor): 
Milan Šebo, Slovo
Dátum vydania: 
26.04.2007
Úvodný text: 

Podstatou Medzinárodného dňa Zeme, ktorý tento rok pripadol na 22. apríla, bolo pripomenúť si ignoranciu, ktorú ľudstvo voči svojej planéte preukazuje napriek varovaniam vedeckej komunity.

Miesto vydania: 
BRATISLAVA
Telo textu: 

 

K masívnemu znečisťovaniu vzduchu, vody a pôdy prispievajú a na budúce generácie prenášajú problémy s odstraňovaním jadrového, či chemického odpadu aj autority, medzi ktoré patria volení aj nevolení predstavitelia výkonnej moci a finančné inštitúcie.
Podstatou problému je pritom ich krátkozraké úsilie maximalizovať zisk a externalizácia nákladov zo strany producentov a distribútorov. Výdatne k tomu však prispieva aj asymetria informácií, pretože tento model je súčasťou životného štýlu, ktorý vytvárajú reklamní manažéri a ich počet je oproti novinárom (usilujúcim sa prípadne o objektívne informovanie) takmer štvornásobný. Tieto faktory dopĺňa naše spotrebné správanie charakterizované nadmerným konzumom vedúcim k nárastu obezity, psychických porúch, depresií a k atomizácii spoločnosti v najvyspelejších štátoch.

Samovražedný konzum
Výsledkom tohto trendu je fakt, že naša planéta potrebuje rok a tri mesiace na regeneráciu dôsledkov toho, čo ľudstvo spotrebuje za rok. Hoci obyvatelia Severnej Ameriky a západnej Európy tvoria menej ako 13 percent svetovej populácie, podľa organizácie New Economics Foundation na nich pripadá vyše 60 percent celosvetovej spotreby. Štáty subsaharskej Afriky a južnej Ázie sa podľa výskumov podieľajú na celkovom konzume planéty len dva a pol percentami. To, že žijeme nad naše prírodné limity spôsobuje, že miliónom ľudí, ktorým už teraz chýba prístup k pitnej vode, potrave a pôde, neumožňujeme naplniť ich základné ľudské potreby. Navyše závažne ohrozujeme samoobnovovacie mechanizmy planéty. Ľudstvo napríklad každý rok vyrúbe viac stromov, ako ich dokáže vyrásť a chytá viac rýb, ako sa dokáže vyliahnuť. Dôsledkom našej nezodpovednosti je globálne otepľovanie, úhyn vzácnych živočíšnych a rastlinných druhov aj úbytok lesov.
Nadmerný, umelo vyvolávaný konzum vytvára vo vyspelých štátoch dopyt, ktorý sa snažia výrobcovia uspokojiť za každú cenu. Obmedzené zdroje a prísnejšie environmentálne štandardy ich však pri hľadaní surovín nútia zamerať pozornosť inam a využívať iné svetadiely. Legálny rámec tomu dávajú rokovania Svetovej obchodnej organizácie (WTO), prostredníctvom ktorých sa dohadujú podmienky svetového obchodu, a teda aj obchodu so surovinami. Náš svetadiel reprezentuje britský eurokomisár Peter Mandelson, ktorý (samozrejme so súhlasom celej EÚ) presadzuje model liberalizácie v oblasti prírodných zdrojov.

Deštrukcia trhom
Názor, že osud dreva, minerálov či ropy by mali určiť iba sily trhu, podporuje aj Slovensko. A to napriek tomu, že tento názor je v priamom protiklade s výsledkami dopadových štúdií, ktoré vypracovala Európska komisia. Jej Sustainability impact assesment uvádza, že liberalizácia svetového obchodu spôsobí životnému prostrediu a lokálnym komunitám žijúcim v najmenej rozvinutých krajinách nenahraditeľné škody. Pri formovaní obchodnej politiky voči krajinám tretieho sveta teda majú vrcholní predstavitelia EÚ možnosť vybrať si rôzne uhly pohľadu. Na jednej strane sú to početné štúdie nadnárodných korporácií zdôrazňujúce zvyšovanie efektivity, ziskovosti či zamestnanosti v európskom priestore. Ich argumentácia je postavená na napĺňaní cieľov Lisabonskej stratégie, ktoré smerujú k vyššej konkurencieschopnosti starého kontinentu. Na strane druhej sú to už spomínané analýzy Európskej komisie o škodlivosti takéhoto postoja, ako aj varovania Organizácie pre potraviny a poľnohospodárstvo. Tá sa zatiaľ neúspešne snaží poukazovať na fakt, že v niektorých oblastiach súvisí degradácia ekosystému (zapríčinená napríklad nadmernou ťažbou) s chudobou a z nej vyplývajúcim hladovaním celých komunít. Napriek týmto varovaniam a lobingu mimovládnych organizácií presadzuje Európska komisia aj naďalej striktnú dereguláciu a liberalizáciu, a to nielen v oblasti prírodných zdrojov, ale aj pri službách a pri poľnohospodárstve. Podobne sa správajú ďalšie dva silné ekonomické celky – Spojené štáty americké a Japonsko a usilovne sa nimi inšpirujú aj Čína a India. Tieto rýchlo expandujúce štáty s miliardami obyvateľov pravdepodobne v najbližších rokoch preberú primát svetových znečisťovateľov. V prípade rastúcich požiadaviek na ekologizáciu výrobnej sféry budú môcť vždy poukázať na egoistické správanie svojich najväčších konkurentov: Európskej únie a USA. A budú mať, bohužiaľ, pravdu.

Trpieť budú najchudobnejší
Zatiaľ čo rokovania Svetovej obchodnej organizácie pozornosť verejnosti nepriťahujú (dúfajme, že iba dočasne), o klimatických zmenách sa to povedať nedá. Zistenia vedcov upozorňujú naliehavejšie ako kedykoľvek predtým na to, že trpieť budú zase tí najchudobnejší. Analýza Medzivládneho panelu OSN o klimatických zmenách, na ktorej sa podieľalo dva a pol tisíca vedcov z vyše 130 krajín tvrdí, že stovky miliónov ľudí budú čeliť v blízkej budúcnosti záplavám. Príčinou má byť zvyšovanie morskej hladiny, ktoré zasiahne najmä ľudnaté a nízko položené oblasti. Stále častejšie vlny horúčav, požiarov, tropických búrok a období sucha budú mať za následok šírenie chorôb, podvýživy a nedostatok už beztak vzácnej vody.
Vedci sa zhodujú aj na tom, ako by sa tomu dalo predísť. Stačí, ak priemyselne vyspelé krajiny na čele s USA urobia rázne kroky na zníženie svojich emisií CO2 a zároveň pomôžu menej rozvinutým krajinám pri rozvoji udržateľných foriem ich ekonomík. Okrem toho sú nevyhnutné efektívnejšie a výraznejšie záväzky pri znižovaní skleníkových plynov, ktoré by mali vyplynúť z druhého kola kjótskych rokovaní. Krajiny by sa nimi mali riadiť už od roku 2013.

Nebrať si príklad z Poľska
Je už iba na politikoch a ich zodpovednosti, aby na základe znepokojujúcich zistení vedeckej obce podnikli kroky na nápravu. U nás by mohli začať tým, že peniaze na rozvoj, ktoré k nám prúdia z nadnárodných finančných inštitúcií, pôjdu na environmentálne projekty. Ak sa napríklad v rámci dopravného sektora prenesie investičný dôraz z diaľnic a lietadiel smerom k železniciam, významne tým znížime produkciu skleníkových plynov. O posilnení mestskej hromadnej dopravy ani nehovoriac. Nemali by sme sa inšpirovať Poľskom, ktoré plánuje svoje eurofondy v rokoch 2007 až 2013 využívať na zvýšenie produkcie emisií oxidu uhličitého o 31 percent. V prípade, že tento nepochopiteľný plán našich severných susedov predseda Európskej komisie José Manuel Barosso neodmietne, môžu sa ostatní členovia EÚ začať pýtať, prečo by sa zodpovedne mali správať iba oni. Podobne ako sa, poukazujúc na pokrytectvo USA a EÚ, zrejme pri ospravedlňovaní svojich necitlivých zásahov voči životnému prostrediu bude pýtať India a Čína.

Na ťahu sú médiá a mimovládky
Nesporne sa zhodneme v tom, že ľudská aktivita má vplyv na stav planéty a spôsobuje globálne otepľovanie. Elity sa zhodujú aj na možných spôsoboch riešenia tohto urgentného problému. Problémom je neochota politikov implantovať ich do života. Jediným dôvodom takéhoto nezodpovedného správania bude potom zrejme silný vplyv tej zložky spoločenského spektra, ktorá by prípadnými regulatívnymi opatreniami strácala: priemyslu. Pretože by bolo naivné očakávať sebadeštrukčné správanie od korporácií, ktoré sotva budú smerovať povedzme k presadzovania nákladnejších a šetrnejších technológií, ktoré by znižovali ich zisk, významnú úlohu by mali zohrať mimovládne organizácie a novinári. A objektom ich záujmu by sa prednostne mala stať oblasť, kde sa záujmy politikov a priemyslu formujú, teda lobing.

 

Kľúčové slová: 
Organizácia (c): 
Cieľová skupina: 

Oldalak