Zákon je bohužiaľ len nevyhnutným kompromisom medzi záujmami chemického priemyslu, ktoré počas rokovaní reprezentovali stovky lobistov a pokusmi environmentálnych organizácii poukazovať v tejto súvislosti na isté zdravotné riziká . Nariadenie, že pri výrobe, alebo dovoze niektorých nebezpečných chemikálií postačí  prehlásenie spoločnosti, že produkt „ bol adekvátne skontrolovaný“, zďaleka nepostačuje. Na základe mnohých negatívnych prípadov z minulosti sa mimovládne organizácie oprávnene obávajú možného zneužitia tejto klauzuly zo strany producentov. Posun v postoji zákonodarcov je zrejmý aj z faktu, že pôvodným zámerom Európskej komisie, bolo zakázať používanie akejkoľvek chemikálie, kým jej nezávadnosť nebude schválená nezávislou inštitúciou. Okrem toho sa nepodarilo naplniť ani ďalší kľúčový bod, pre ktorý vôbec iniciatíva REACH vznikla. Ide o dôsledné informovanie verejnosti. Nová úprava nezaväzuje producentov ani importérov, ktorí vyrábajú resp. dovážajú menej ako 10 ton chemikálií ročne, aby verejnosti poskytli relevantné informácie týkajúce sa prípadných zdravotných a bezpečnostných rizík.  Bolo by samozrejme príjemné uveriť, že tak urobia automaticky, ale tento postoj sa v minulosti ukázal často krát ako naivný. Najmä keď existujú negatívne skúsenosti napríklad s reprezentantmi slovenského chemického priemyslu. Tí pri vyjasňovaní pozície Slovenska ohľadom REACH-u poskytli Ministerstvu hospodárstva nadhodnotené údaje týkajúce sa nákladov, ktoré by im vznikli v súvislosti s implementáciou tejto legislatívy na Slovensku. Okrem tohto neférového postoja vysvetľuje opatrnosť predstaviteľov environmentálnych organizácií aj obrovské množstvo chemikálií, ktoré sa každoročne na trhu ocitnú v tisíckach ton, pričom sa týkajú aj výrobkov dennej spotreby.

Keďže nové zákony upravujúce používanie chemikálií v Európskej únii nie sú vo svojej finálnej podobe dôsledné a majú mnoho legislatívnych medzier, bude nutné ich implementáciu pozorne sledovať. Zodpovedná za to bude novovytvorená Európska chemická agentúra so sídlom v Helsinkách a je veľkou otázkou ako sa svojej úlohy zhostí.

 

 

Novartis už dlhodobejšie vyrába liek Glivec používaný pri liečbe leukémie, pričom nedávno uviedol na indický trh jeho novú, voči ľudskému organizmu šetrnejšiu verziu. Miestna vláda mu však na tento produkt odmietla udeliť patent s tým, že ide len o vynovenú formu starého indického lieku. Ten sa podľa nej vyrábal dávno pred vstupom krajiny do WTO v roku 1985. Novartis toto rozhodnutie napadol a teraz čaká na rozhodnutie súdu. Ak švajčiarska korporácia súdny spor vyhrá, indické firmy, ktoré predávajú podobné lieky za desatinu ceny, budú musieť s ich výrobou a distribúciou prestať. Keďže ich odberateľmi sú chudobné, prevažne rozvojové africké krajiny, v konečnom dôsledku by víťazstvo Novartisu mohlo pre milióny ľudí znamenať ťažší prístup k dostupnej liečbe. Okrem toho by takéto súdne rozhodnutie stanovilo výhodný precedens pre ďalšie farmaceutické firmy, ktoré by chceli získať patentovú ochranu svojich liečiv. Zároveň by im uľahčilo postupne získať monopolné postavenie v rámci sektora. Humanitárne skupiny a aktivisti v tejto súvislosti celkom otvorene a racionálne tvrdia, že za snahou švajčiarskej firmy je úsilie zastaviť farmaceutický priemysel rozvojového sveta. Napríklad až osemdesiat percent liekov, ktoré pri liečbe choroby AIDS v krajinách tretieho sveta používa organizácia Lekári bez hraníc, pochádza od indických výrobcov. Tí by podľa zákonov Svetovej obchodnej organizácie takisto mohli mať v blízkej budúcnosti s produkciou svojich liečiv problémy.
Novartis argumentuje tvrdením, že ak nebude patentový zákon chrániť nové produkty, do výskumu lepších liekov sa prestane investovať. Stráca sa motivácia, keďže potenciál nových investícií prinášať zisk sa výrazne zníži.
Nech bude rozhodnutie indických súdov akékoľvek, prípad Novartisu otvára problematiku práva na duševné vlastníctvo, ktorým sa pri výrobe a predaji svojich produktov musia riadiť noví členovia WTO.
V rámci Svetovej obchodnej organizácie existujú krajiny, na strane ktorých je už dlhé roky know-how, technologické výhody a, samozrejme, aj kapitál. Firmy v týchto štátoch pomocou nariadení, ku ktorým sa pri vstupe do WTO musia zaviazať vlády chudobných krajín, a teda aj potenciálni konkurenti, rozširujú svoj monopol v rámci sektora a narúšajú tak súťaž v rámci voľného trhu. Rozvojové štáty zatiaľ márne vyzývajú svojich bohatých "partnerov" na rokovania o zmenách týkajúcich sa zákonov o duševnom vlastníctve. Ich terajšia legislatívna úprava totiž bráni presunu technológií do chudobných krajín a brzdí tým podporu miestnych inovácií, vrátane investícií do vzdelávania lokálnych elít. Ak by sa pre producentov otvorila táto možnosť, výhodou pre spotrebiteľa by bola nižšia finálna cena výrobku. Nepremietali by sa totiž do nej dopravné náklady a zároveň by sa skrátila aj dodacia lehota (pri liekoch dosť podstatný faktor).
Je možné, že súčasná situácia je udržateľná v sektoroch, ktoré nemajú priamy vplyv na ľudské životy. Ak však nastáva očividná snaha obmedzovať výrobu a predaj životne dôležitých produktov, ako sú napríklad lieky, pritiahne to pozornosť aj inak ľahostajnej verejnosti. Štvrť milióna podpisov z celého sveta proti aktivitám Novartisu v Indii je toho najlepším dôkazom.

Poslanci najprv veľkou väčšinou zamietli nešťastný návrh Európskej komisie preklasifikovať spaľovanie odpadov zo “   zneškodňovania” na “zhodnocovanie”. Veľmi dobre si totiž uvedomovali, že by táto, na prvý pohľad drobná terminologická úprava , umožňovala vyvážať odpad z bohatých krajín západnej Európy do tých chudobnejších, vrátane Slovenska. O nebezpečnosti tohto návrhu svedčí aj to, že ho zamietli poslanci bez ohľadu na svoju stranícku príslušnosť.

Ďalšou dobrou správou je, že každý štát EÚ musí do roku 2020 recyklovať minimálne polovicu svojho komunálneho odpadu. Zatiaľ túto progresívnu požiadavku z európskej 25-ky spĺňajú iba Rakúsko a Belgicko, pričom tesne pod hranicou sa nachádzajú Holandsko, Nemecko a škandinávske krajiny. Situácia na Slovensku sa začala rapídne zlepšovať pred šiestimi rokmi, keď bol prijatý Zákon o odpadoch. V súčasnosti recyklujeme približne 18 percent domácich odpadov a nie je dôvod, aby sme v blízkej budúcnosti našich západných susedov nedobehli. Najmä, keď europoslanci zaviazali členské štáty, aby zapezpečili triedený zber pre všetky hlavné materiály, ktoré je možné recyklovať. K takémuto rozhodnému postoju ich pravdepodobne dohnali varovania Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj. Tá už dlhšie upozorňovala, že ak sa tento závažný problém nebude urýchlene riešiť, do roku 2020 vzrastie objem odpadov na jedného obyvateľa až o 43 %. Zneškodňovať takéto množstvo odpadu by znamenalo stále viac spaľovania, čo pôsobí na klímu mimoriadne nepriaznivo.

Tým, že europoslanci dávajú prednosť recyklovaniu pred spaľovaním, poskytujú verejnosti aj viac šancí nájsť si prácu a znižujú závislosť krajiny na drahom dovoze surovín.

Výsledky hlasovania Európskeho parlamentu poskytujú ekonomikám členských štátov návod, ako efektívnejšie nakladať so zdrojmi, ktoré v súčasnosti využívame. Pri jasne zadefinovaných cieľoch a časových rámcoch je už iba na vládach členských krajín, aby tieto progresívne opatrenia zaviedli do praxe. A na verejnosti a mimovládnych organizáciách zas je aby kroky národných kabinetov v tejto súvislosti pozorne sledovali.