1. Štastné 50te roky Jerryho Mandera

Mander sa narodil v roku 1936. Vyrastal teda v období pred veľkými technologickými zmenami. Neexistovali počítače a nebola rozšírená televízia. Ľudia nepoznali kreditné karty, pesticídy, herbicídy a atómové bomby. Na vlastné oči mohol vidieť ako sa svet okolo neho modernizuje. Keď mal štyri roky jeho rodina sa presťahovala z Bronxu (časť New Yorku) do mesta Yonkers (5 km od New Yorku). Pre malého Jerryho to bolo ako bývať v divočine. Počas plynúcich rokov sa však jeho domovina menila. Dom, v ktorom býval bol učupený uprostred lesa. Z lesnej cesty, po ktorej chodil každý deň do školy, sa stala cesta štrková. Po čase na jej mieste vyrástla diaľnica do New Yorku. Zmizol les a nahradilo ho viac domov – jeden ako druhý. Z miesta, kde bolo počuť vtáky a zver sa stalo typické predmestie.
Rozvoj technológií, ktorý zažil, ho priviedol k zamysleniu sa nad ich dôležitosťou v našom živote. Podľa Mandera je dôležitý negatívny názor na každú novú technológiu a uplatňovanie tzv. prezumpcie viny. Pokiaľ sa daná technológia nepotvrdí ako prospešná, máme voči nej byť opatrní. Ďalej píše o potrebnosti holistického - celostného prístupu v hodnotení technológií. Pri kritike technológií musíme mať vždy na pamäti princíp, že všetko so všetkým súvisí a teda aj jednotlivé technológie netreba brať jednotlivo.

2. Dôvody pre zrušenie počítačov

V druhej časti sa autor venuje samozrejmosti dnešnej doby – počítačom. Počítače a televíziou vidí ako jednu z najdôležitejších zložiek megatechnológie. Tento pojem použil na zahrnutie pôsobenia a činnosti všetkých technológií zároveň. Megatechnológia sa podľa Mandera správa takmer ako živý organizmus a má svoje zákonité smerovanie nezávisle od vôle ľudí. V knihe búra jeden z argumentov podporovateľov nových technológií, že moderné vynálezy sú neutrálne a závisí len na ľuďoch ako ich využívajú. Svoju kritiku počítačov zhrňuje v siedmych bodoch, kde opisuje ich negatíva.

3. Človek ako koliesko v obrovskom stroji – korporácie

Na Slovensku zvykneme tlieskať príchodu zahraničných investorov – väčšinou nadnárodných korporácií. Mander sa zaoberá aj týmto netechnickým dôsledkom rozvoja technológií. V siedmej časti prirovnáva korporácie k strojom. Podľa neho v nich nerozhodujú ľudia, ako by si mnohí mysleli, ale všetko sa podriaďuje dopredu daným pravidlám. Prezentuje to na konkrétnych príkladoch. Napríklad v prípade ekologickej havárie tankeru Exxon Valdez v roku 1989 pri pobreží Aljašky predseda správnej rady korporácie najprv sľúbi, že všetko dá do poriadku. Vyčistí sa voda a pobrežie, zachránia sa zvieratá a nahradí sa škoda. Chová sa ako človek. Neskôr si však uvedomí, že k akcionárom sa nezachoval dobre. Súdny proces proti náhrade škôd spôsobených haváriou je finančne výhodnejší. Vedúci predstaviteľ korporácie sa teda podriaďuje princípom fungovania korporácií.

4. Posledný nech zhasne (Kolónie vo vesmíre)

Mnoho ľudí je presvedčených o prospešnosti skúmania vesmíru. Niektorí dokonca hovoria, že ak sa na Zemi nebude dať žiť, tak sa jednoducho presunieme na inú planétu. Ekologické znečistenie a drancovanie planéty podľa nich teda nie je žiaden problém. Planétu vnímajú materialisticky, ako tovar. V tejto kapitole Mander poukazuje na výskum vesmíru ako na ďalšiu podnikateľskú príležitosť pre korporácie. Píše aj o hnutí New Age a ich pohľade na kolonizáciu vesmíru. Predstavitelia tohto hnutia sú presvedčení, že osídlenie iných planét je dokonca súčasťou ľudského vývoja.

5. Pôvodní obyvatelia Ameriky

Porovnáva sa naša “vyspelá“ civilizácia s pôvodnými obyvateľmi severnej Ameriky - indiánmi. Mladí Američania sa učia o Kolumbovi ako o začiatku dejín Ameriky. O pôvodných obyvateľoch, o ich kultúre a minulosti majú len hmlisté predstavy a veľmi útržkové vedomosti. Väčšina ich vníma ako ľudí na okraji spoločnosti, ktorí sú závislí na alkohole alebo drogách a len poberajú sociálne dávky. Toto je však len dôsledok asimilácie a negatívnym výsledkom procesu, keď sa tradičná kultúra v ľuďoch zabíja a vnucuje sa im kultúra väčšiny.
Mander sa počas písania knihy stretol s mnohými indiánmi. Mal možnosť ich dobre spoznať pri spolupráci na rôznych projektoch. Indiáni v predkolumbovskom období žili v súlade s prírodou a Zem vnímali ako živú bytosť po generácie. Pôdu, ktorú obývali, považovali za posvätnú a nepredajnú. Ich spôsob života im dodnes vyhovuje a nechcú ho nahradiť našim moderným životným štýlom. Dokonca ho považujú za cestu k smrti.

6. Veľky záväzný zákon Irokézkej konfederácie – vzor Ústavy USA

Veľmi málo ľudí vie, odkiaľ sa čerpala inšpirácia pre americkú ústavu. Otcovia Ústavy a zakladatelia Únie sa inšpirovali konfederačným systémom indiánskeho kmeňa Irokézov. Nezahrnuli však podstatu Veľkého záväzného zákona ako sa nazýva “ústava“ Irokézov. Jedným zo základných kameňov bolo rozhodovanie konsenzom. Jeho pomalosť však nezodpovedala rýchlosti, ktorá je tak potrebná pre vznikajúci národ - novú modernú spoločnosť. Život Indiánov bol inak členený. Pracovalo sa s prestávkami, málokedy viac ako štyri hodiny denne. Zvyšok dňa naplnil spánok a komunikácia s blízkymi a s prírodou.

7. Pracovná doba bankára

Mander píše o Krovákoch z kmeňa Dobe v južnej Afrike. Krováci pracujú približne 2 hodiny denne – 15 hodín za týždeň. Je zaujímavé, že jeden človek uživí svojou prácou 4 alebo 5 osôb. Pracuje však len niečo vyše polovice členov kmeňa. Veľa ľudí by argumentovalo, že pri takejto pracovnej výkonnosti Krováci hladujú – žijú na hranici prežitia. Opak je však pravdou. Denné množstvo potravy je podľa súčasných výživových tabuliek úplne postačujúce. Krováci si udržujú pracovnú dobu bankára a zároveň sa dosýta najedia. Kde sa teda ponáhľame, za čím sa ženieme a prečo?

Názov desiatej kapitoly prešiel cez „kopírak“ spolu s názvom knihy: V neprítomnosti posvätného.
Autor tu predstavuje hlavnú myšlienku celej knihy. V súčasnosti sa ľudia spoliehajú, že technológie vyriešia všetky ich problémy – aj tie ekologické. Vo svojej pýche sú presvedčení, že dokážu lepšie menežovať svet ako príroda. Nemajú v úcte niečo, čo je nad nimi, čo je posvätné. Konajú v neprítomnosti posvätného.