Prehlásenie Rady 13 domorodých babičiek – úryvok:

Prišli sme sem zo štyroch svetových strán. Naše cesty sa spojili v jednote. Pricestovali sme zo svojich domovov v Amazonskom dažďovom pralese a z oblastí za severným polárnym kruhom na severoamerickom kontinente, z hlbokých lesov amerického Severozápadu a rozľahlých planín Severnej Ameriky, z horských oblastí Strednej Ameriky a Čiernych hôr v Južnej Dakote, z hôr Oaxaky, z púšte amerického Juhozápadu, z Tibetskej náhornej plošiny a z afrického dažďového pralesa. Chceme šíriť modlitbu, múdrosť a pomôcť uzdraviť našu Matku Zem, jej obyvateľov a budúcich 7 generácií. Sme hlboko znepokojené nebývalým pustošením našej planéty: znečisťovaním ovzdušia, vody, pôdy, krutosťou vojen, nukleárnou hrozbou, vznikom jadrového odpadu, všadeprítomného materializmu, chorobami, plytvaním prírodných zdrojov a prírodných liečebných prostriedkov a potlačovaním tradičného spôsobu života národov na celom svete. Veríme, že dnešný svet nás skutočne potrebuje. Potrebuje naše modlitby, našu starostlivosť o svetový mier a naše liečenie. Sme tu, aby sme navrátili silu pôvodným obradom a vymohli ľudstvu právo prístupu k bylinným liekom. Chceme opatrovať Zem. Veríme, že nám na cestu k neistej budúcnosti posvieti učenie našich dávnych predkov. Súcitíme so všetkými, ktorí uctievajú Stvoriteľa aj s tými, ktorí pracujú a modlia sa za naše deti, za svetový mier a za uzdravenie našej Matky Zeme.

Posolstvo najstaršej babičky
(Kmeň Takelmu-Silecu) Grants Pass, Oregon
Agnes Baker Pilgrim

Slzy údivu a vďačnosti tečú vždy, keď Agnes Baker Pilgrim, svetovo známa duchovná vodkyňa a ochrankyňa Posvätného obradu lososa, rozpráva o kráse a sile lososej samičky, ktorá sa obetuje, aby naplnila svoj osud. Po dlhej a nebezpečnej ceste nahor proti prúdu k miestu svojho zrodenia, kde naposledy nakladie ikry, sa lososia samička vydá naspäť po prúde a začne umierať. Počas jej pomalej smrti jej mäso odpadáva z tela do vody a poskytuje obživu ostatným menším rybám. A potom zvyšok jej tela nakŕmi ešte tridsaťtri druhov vtákov a štyridsaťštyri druhov zvierat, ktoré sa z rieky napijú a prostredníctvom svojich tiel roznesú živiny a pohnoja nimi pôdu a okolité rastliny.
Slová a obrazy vychádzajúce z tisícročia starej tradície rituálov a obradov uctievajúcich Posvätnú cestu lososieho ľudu sú tak mocné, že sa poslucháč sám počas rozprávania stáva lososom. Otvárajú sa mu často utajované svety bezpodmienečného dávania a odkrýva sa mu pravda o našej spoločnej vzájomnej previazanosti ako nepatrnom podiele na Stvorení.

„Legenda hovorí, že lososy boli národom podobným tomu ľudskému a žili v jednom meste pod hladinou mora,“ vraví babička Agnes. „Duch lososieho ľudu sa rozhodol, že sa každý rok vždy na jar vráti a zomrie, aby nakŕmil dvojnohých obyvateľov tohto sveta. Považujem tento príbeh za hrôzostrašný, ale ja tvrdím, že lososí ľud si sám za svoj osud vybral sebaobetovanie a to preto, aby sa nám stal potravou.“
Po stopäťdesiatich rokoch zabudnutia obnovila babička Agnes Posvätný obrad lososa. Verila, že tá pravá chvíľa nastala práve v dobe, kedy sa na pobreží juhozápadného Oregonu vylodili baníci a vyvraždili národ Indiánov a tak počas štyroch rokov prakticky zničili kultúru, ktorá predtým trvala tisíc rokov. Suť z lomov zahltila rieky a udusila húfy lososov i ďalších sladkovodných rýb. Výsledkom bol šok pre celú okolitú krajinu. Baníci obsadili územie a svojou činnosťou, pri ktorej nebrali ohľad na prírodu, takmer zničili populáciu jeleňov a losov a spotrebovali veľkú časť miestnych prírodných zdrojov. Hon za rýchlym bohatstvom narušil prírodnú rovnováhu, ktorá bola udržiavaná po desaťtisíc rokov životom pôvodných obyvateľov. Od tej doby, čo Babička Agnes znovu oživila lososí obrad sa dramaticky zvýšila populácia lososov a ľudia, ktorí žijú v oblasti sa znovu otvorili spojeniu so zemou a vzájomnému prepojeniu medzi sebou. Obrad podporil časopis National Geographic, Eastman, Kodak a Marta Stewart, ktorá ho sprostredkovala verejnosti tým, že sa ho sama zúčastnila.

Babička Agnes verí, že obrad svojimi ďakovnými modlitbami lososiemu ľudu za obetovanie svojich životov v prospech ľudstva vytvorí priestor pre liečivú energiu Stvoriteľa. „Snažím sa vyučovať vzájomnosť“ vraví. „My dvojnohí, často berieme a málokedy dávame. Bez vzájomnosti sa príroda vychýli z rovnováhy. Prostredníctvom obradu a rituálu môžeme obnoviť túto obojstrannú energiu.“
Ako duchovná vodkyňa Konfederačných kmeňov od rieky Silec je Babička Agnes uctievaná svojim národom a precestovala celý svet, aby pomohla zachrániť planétu a ohrozené druhy.
„Som hlasom nemých“ vraví. „My všetci hovoríme k neviditeľnému svetu, hovoríme s Matkou Zemou a snažíme sa prekonať duchovnú slepotu. Hovoríme za kráľovstvo zvierat, za stvorenia žijúce vo vode, za štvornohé i jednonohé tvory (stromy), za bengálskeho tigra, za ťavu, slona i hrôzu naháňajúce plazy. Modlím sa, aby nás náš Stvoriteľ vypočul. Živé bytosti majú právo žiť. Stvoriteľ nás to naučil pred dávnymi vekmi. Naučil nás, ako sa o seba postarať, čo jesť a kde žiť. Teraz sme sa vychýlili z rovnováhy. Odsekávame zeleň z tváre našej Matky. Znečisťujeme vodu, jej krv. Bez zvyšku rúbeme stromy na vrcholoch hôr, ktoré sú tam preto, aby uctievali vietor a dážď. Bez starých stromov na vrcholoch sa ocitáme v problémoch. Malé stromy nevedia vykonať takú istú službu ako tie viacročné, ktoré sme zničili.“
Babička Agnes verí, že spoločne s mozgom zveril Stvoriteľ ľudstvu úlohu starať sa o všetko, čo tu bolo pred ním a udržiavať tak v rovnováhe štyri základné živly: zem, vzduch, vodu a oheň. “My sme sa vzdialili tomuto učeniu a planéta teraz trpí.“ vraví.
V roku 1972 ochorela babička Agnes na rakovinu a ocitla sa na prahu smrti. Prosila Stvoriteľa, aby ju nechal žiť, pretože jej rodina ju potrebovala a verila, že toho na tomto svete musí ešte veľa vykonať. Od tej chvíle sa nezastavila. Hlas, ktorý ju povolal na duchovnú cestu sa ozval v podobe nepokoja, ktorý cítila i vo svojich snoch. Mala vtedy štyridsať päť rokov. Sila, ktorá ju priviedla na duchovnú cestu ju rovnako pozývala k prečisteniu “vnútorného ja.“ Zo začiatku babička s týmto vnútorným volaním zápasila, pretože sa necítila hodná duchovnej cesty. V tej dobe prežila smrť duše. Jej zápas so Stvoriteľom pokračoval až do doby, keď dala na radu svojho priateľa prestať odporovať a odovzdať sa.
Keď sa konečne rozhodla nasledovať cesty ducha, ucítila, ako z jej bedier spadlo čosi veľmi zaťažujúceho. Zrazu získala schopnosť duchovného videnia. Prisahala, že sa vyberie na cestu, aby vzdala úctu svojim predkom i budúcim generáciám, svojím rodičom i svojim deťom. Rovnako prisahala, že bude bojovať za blaho svojej milovanej Matky Zeme a za posvätné miesta svojho ľudu.
„Väčšinová spoločnosť sa nestará o myšlienku posvätnosti tak ako domorodé národy a znesväcuje významné duchovné miesta. Je preto potrebné odstrániť túto duchovnú slepotu, túto neschopnosť vidieť a cítiť okolo seba všetko, čo je posvätné“ vraví.

Babičku Agnes pomohla priviesť na svet jej babička, ktorá bola pôrodná asistentka. Jej otec bol náčelník a jej starý otec George Harney bol prvým voleným náčelníkom kmeňa Silecov. „Ako dcéra prvého voleného náčelníka sa moja matka tešila veľkej úcte. Hľadelo sa na ňu ako na princeznú hoci slovo princezná môj národ nepozná“ vysvetľuje Agnes. Rodina mala korene v kmeňoch Silecov a Takelmov z oblasti Stolových hôr, žijúcich pozdĺž rieky Rogue v juhozápadnom Oregone počas viac ako dvadsaťdva tisíc rokov. Chodník sĺz jej ľud priviedol do povodia rieky Silec. Slovo „ Takelma“ v pôvodnom jazyku znamená „Tí, ktorí bývajú pozdĺž rieky.“
Pôvodné meno babičky Agnes, Taowhyvee, označuje Rannú hviezdu. Keď navštívila Blood Reserve v kanadskej Alberte, dostala od miestnych domorodcov ďalšie meno Naibigwan, čo v preklade znamená Vážka. Vážka pre jej kmeň predstavuje „Tú, ktorá pretvára.“ Podľa legendy sa zosnulí členovia kmeňa vracajú po svojej smrti na Zem práve v podobe tejto bytosti.
„Vážky v mojom živote hrajú neobyčajnú úlohu“ vraví Agnes. „Keď vstúpite do môjho domu, sami uvidíte. Mám ich na ponožkách, vo vlasoch, na záclonách, uterákoch i zásterách. Nájdete ich vo všetkých možných formách ako svietniky i ako ozdoby na stromoch okolo môjho domu. Je to ako by sa mi moji predkovia snažili niečo oznámiť.“
Babička Agnes vyrastala bez elektriny v rodine s deviatimi deťmi v období hospodárskej krízy. Akokoľvek boli jej rodičia chudobní, Agnes nepociťovala núdzu ani nedostatok, lebo nič iné než to, v čom žila, nepoznala. Od skorého detstva pracovala na záhrade a starala sa o tradičné rastlinky. „Najprv sme dostali na starosť štyri sadenice a keď som vyrástla do školského veku, obhospodarovala som už štyri záhony“, vraví.
Po skončení strednej školy zomreli babičke Agnes obaja rodičia a začali sa o ňu starať jej bratia. Keď dospela, pracovala ako asistentka lekára v Portlande, potom ako pomocná ošetrovateľka v miestnej nemocnici. V Portlande tiež spoznala svojho muža. Zobrali sa, keď mala dvadsať a narodili sa im tri deti. Po smrti svojho prvého manžela sa znovu vydala a mala ďalšie tri deti, dohromady troch synov a tri dcéry. Ovdovela druhý raz a vydala sa za muža z kmeňa Jurokov. Onedlho potom zomrel jej najstarší a najmladší syn. V súčasnej dobe má osemnásť vnúčat a dvadsať sedem pravnúčat. Nedávno sa jej narodila praprapravnučka, prvá z piatej generácie. Agnes je hrdá na to, že celá jej rodina pokračuje v tradícií a išla správnou cestou.
Po veľa rokoch práce pre Indiánske zdravotnícke služby* sa Agnes vo svojich päťdesiatich rokoch rozhodla vrátiť na vysokú školu a vyštudovať psychológiu a tradičné americké štúdie. Stala sa taktiež absolventkou akadémie Konaway**, na ktorej založení sa sama podieľala.

* V orig. Indian Health Service – úrad vlády Spojených štátov. Ako svoju misiu deklaruje povznášanie fyzického, mentálneho, sociálneho a duchovného zdravia amerických indiánov a obyvateľov Aljašky (pozn. prekl.).
** Konaway Nika Tillicum znamená v obchodnom slangu kmeňa Činukov “Všetky moje vzťahy“. Je to rovnako názov samostatného vyučovacieho programu pri univerzite v južnom Oregone určeného pre mládež z radov domorodých obyvateľov Ameriky (pozn. prekl.).

V tejto škole mladí poslucháči študujú domorodú tradíciu, teóriu a drámu (aby dokázali prekonať hanbu). Študenti žijú počas devätnástich dní v univerzitnom mestečku a okrem toho, že študujú domorodé kultúry, zoznamujú sa so životom na univerzite. Za roky pôsobenia v odbore bola Babička Agnes ocenená ako pedagogička, opatrovateľka domorodých tradícií a nositeľka inšpirácie v lokálnom, celoštátnom, národnom i medzinárodnom meradle.
Najväčším prianím Babičky Agnes je ochrániť a zachovať dnešnú krásu sveta, aby si ju mohla vychutnávať ešte siedma generácia po nás. Verí, že prichádzajúcich sedem generácii nás o to žiada. Ako rada vraví: „Včerajšok je minulosťou, zajtrajšok tajomstvom a dnešok sme dostali ako dar. Je v našom vlastnom záujme, aby sme s ním múdro naložili.“

Z knihy Pro příštích sedm generací, Carol Schaefer, nakladateľstvo Dharma Gaia