1. Tvoje pôsobenie v treťom sektore je zviazané so Slovenským zväzom ochrancov prírody a krajiny, hlavne s jeho Mestským výborom v Bratislave. Môžeš priblížiť, aká je to vlastne organizácia?

SZOPK je najstaršia mimovládna organizácia na Slovensku (možno aj v Československu). Vznikla v r. 1969, do r. 1989 bola hádam aj jediná oficiálna organizácia združujúca občanov, teší ma, že tou prvou bola práve environmentálna organizácia. SZOPK bola základňou pre viaceré dnešné MVO, mnohí jej členovia po revolúcii začali zakladať svoje nové občianske združenia, napr. LZ VLK, BROZ, Ľudia a voda, STUŽ, CEPA (možno aj Priatela Zeme?) a ďalšie.

2. Pôvodne si vyštudovala Hutnícku fakultu Technickej univerzity. Prečo si sa rozhodla presmerovať svoju energiu do ochranárstva?

Možno to bola náhoda, možno to tak malo byť. Do SZOPK som vstúpila v r. 1982, do základnej organizácie č. 6 v Bratislave, bolo to piateho piaty o piatej, piate výročie Sekcie ochrany ľudovej architektúry pri SZOPK. Hneď o 2 dni som šla na prvú záchrannú brigádu na dolný mlyn v Kvačianskej doline a tomu mlynu som ostala verná dodnes. To je akosi prvou láskou Bola som dobrovoľnou ochranárkou, zamestnaná som bola na Elektrotechnickom ústave SAV. Venovala som sa výskumu supravodivých materiálov. Po revolúcii SAV začala prepúšťať zamestnancov, ja som sa dostala medzi nepotrebných. Po skončení materskej dovolenky (v dec. 1992) ma prepustili. Bola som 2 mesiace nezamestnaná. Kolegovia zo ZO 6 SZOPK mi ponúkli miesto tajomníčky MV SZOPK, kam som nastúpila v marci 1993. Tá práca ma okamžite nadchla, videla som v nej oveľa väčšiu užitočnosť, ako v základnom výskume. Dodnes som neoľutovala, ba naopak – to, že môžem byť ochranárkou, považujem za druhý najväčší dar osudu (prvým sú moje deti).

3. Si známa ako jedna z najvytrvalejších „dreveničiarok“. Vieš povedať, čo ťa práve na dreveniciach tak lákalo?

Prvou mojou konkrétnou prácou dobrovoľnej ochranárky bola záchrana dolného mlyna v Kvačianskej doline. V tých časoch chodili na brigády desiatky ľudí. Okrem samotnej užitočnej práce to bolo najmä prostredie, ďaleko od civilizácie, kde sa dalo veľmi slobodne rozprávať, bez strachu, že nevhodným slovom môžeme ublížiť sebe, či druhým (treba si uvedomiť dobu neslobody, pred revolúciou). Zachraňovali sme vtedy kultúrne pamiatky, na opravu ktorých nemal štát peniaze, alebo ani záujem. Drevenice nemali v tých časoch pre bežných ľudí žiadnu hodnotu, pritom išlo o krásne exempláre ľudovej architektúry, alebo technické pamiatky, ako napr. tie naše mlyny v Kvačianskej doline.

4. V súčasnosti sa najviac venuješ ochrane mestskej zelene, najmä v Bratislave. Prečo práve táto téma?

Keď som nastúpila na MV SZOPK, ani jedna základná organizácia, ktorá patrila pod mestský výbor, sa nevenovala bratislavským témam. Tak som sa pustila do toho sama. Pomohla mi aj zmena legislatívy, a to, že občianske združenia mohli byť účastníkmi konaní, napr. aj výrubových. Spočiatku mi pomáhala prehrýzť sa odbornými začiatkami Zuzka Hudeková z REC.
A prečo práve stromy? Veď to človeku nedá nepomôcť tak krásnemu a užitočnému výtvoru prírody, úplne bezbrannému pred motorovou pílou. Impulzom k tomu, že som sa ochrane stromov i zelených plôch začala venovať naplno, boli likvidácie celých parkov a nádherných starých stromov kvôli nezmyselným a pre bežného občana nepotrebným developerským výmyslom.

5. Myslíš, že problémom ochrany zelene na Slovensku sú viac skorumpované samosprávy, alebo ľahostajnosť občanov?

Nielen samosprávy, ale predovšetkým skorumpovaná štátna správa. Napr. v Bratislave sa odvolací orgán – obvodný úrad životného prostredia – ani raz nezastal stromov, ale vždy bol na strane investorov, keď sme sa snažili zachrániť stromy pred starostovým súhlasom s výrubom.
Občania, dúfam, už prestávajú byť ľahostajní, vidím to na množstve žiadostí o pomoc z rôznych kútov Slovenska. Chybou je, že nevedia, čo robiť. Malo by to patriť k všeobecnému vzdelaniu. Ja by som hneď zaviedla povinný predmet na základných školách – ochrana zelene v obciach, i v lesoch. Keby mali developeri a úradníci proti sebe armádu vzdelaných ľudí, asi by si netrúfli.

6. Môžeš povedať, čo považuješ za svoj najväčší úspech v ochranárstve?

Najväčší neviem. Zopár menších: tisíce turistov na mlynoch v Kvačianskej doline každé leto, stovky ľudí, ktorí sa na mňa obracajú s prosbou o pomoc, o radu.

7. A moja obľúbená otázka – kde berieš motiváciu bojovať stále s veternými mlynmi?

Ako kde beriem – veď keď sa do niečoho pustím, čo nefunguje, okolie ma hnevá, lebo nemá záujem to riešiť, nemôžem si len tak, jedného dňa povedať, že ani mňa to už nezaujíma. Veci treba dokončiť, alebo aspoň sa snažiť, aby to raz aj začalo fungovať.

8. Máš vôbec nejaký voľný čas, alebo si stále v pohotovosti? Keď si nejaký nájdeš, ako ho tráviš?

Mám veľmi málo voľného času, väčšinou som stále v práci, celých 24 hodín denne. Našťastie mám dospelé deti, tak si to môžem dovoliť. Aj manžel sa už prestal sťažovať :) Ak teda si voľný čas urobím, trávim ho tak normálne – s rodinou, kamarátmi, zájdem do kina, či si doprajem nejakú inú kultúru, za dobrou výstavou „zabehnem“ aj do Budapešti, Viedne, či do Paríža (teda niekedy sa mi pritrafí). V zime na lyže, v lete ku vode, najradšej na mlyn do „Kvačky“, proste tak obyčajne.

9. Kde vidíš slovenskú spoločnosť o 10 rokov? Si optimistka?

10 rokov – veď to je hneď, zakrátko. Verím, že nová vláda vráti právu a zákonom ich miesto v spoločnosti. Verím, že tu bude silná občianska spoločnosť, pre ktorú nebude dôležitá plná peňaženka, ale zdravé životné prostredie.

Zhováral sa Martin Valentovič