Zarážajúce však je, že do pracovnej skupiny, ktorá tento citlivý zákon pripravovala, odbor odpadov neprizval ani nezávislých odborníkov z akademickej obce a zabudol aj na ZMOS. Najmä predstavitelia obcí, na ktorých leží bremeno triedenia a recyklovania odpadov z obalov, mali k zákonu určite čo povedať. Naopak, navrhovatelia novely si pozorne vypočuli predstavy vybraných výrobcov a obchodníkov, ktorým by prísnejší zákon mohol zhoršovať hospodárske výsledky. Takéto selektívne konzultácie nastoľujú oprávnenú otázku o objektivite celého procesu. Tým, že ministerstvo pri zmene legislatívy berie do úvahy názory iba jednej zainteresovanej strany, logicky na seba vrhá tieň podozrenia z korupcie. Samotný návrh zákona tomu bohužiaľ iba nasvedčuje. Výrazne sa má znížiť počet obchodov, ktoré budú zákazníkom ponúkať nápoje vo vratných obaloch. Doteraz to boli povinní robiť všetci obchodníci, ktorých predajná plocha bola väčšia ako 100 metrov štvorcových. Nový zákon túto hranicu posúva na 200 metrov štvorcových, čím občanom v menších mestách prakticky berie možnosť nakupovať ekologicky. Veľké obchody sú tu totiž skôr výnimkou.

Ministerstvo sa ďalej vzdáva právomoci zaviesť zálohovanie jednorazových obalov. Je celoeurópskym unikátom, že nejaký rezort dobrovoľne a bez vonkajšieho tlaku obmedzuje svoj vplyv a rozhodovanie. U nás to znamená, že prichádzame o najúčinnejší spôsob zberu a recyklácie odpadov z nápojových obalov. Ich zálohovaním sa totiž darí znovu používať takmer 95 % odpadov, čo je v porovnaní s tridsiatimi percentami, ktoré tvorí triedený zber, obrovský rozdiel. V prípade, že sa táto ťažko pochopiteľná Izákova iniciatíva naplní, v našich parkoch a uliciach množstvo odpadov dokázateľne stúpne. Nápojové obaly z nich dnes totiž tvoria takmer 40 percent.

Ministerstvo životného prostredia zatiaľ nepredstavilo dôvod, pre ktorý chce súčasný Zákon o obaloch meniť. Na úrovni Európskej únie nedošlo k žiadnej legislatívnej zmene a k zmene zákona neexistuje tlak ani na domácej politickej scéne. Význam by mala jedine novela, ktorá by odstraňovala súčasný neutešený stav v oblasti recyklácie odpadov z obalov. Nedarí sa nám totiž plniť záväzné limity, ktoré vyplývajú so smerníc Európskej únie. Dostatočne recyklujeme iba papier, naopak plasty, kovy a sklo sú hlboko pod priemerom. Svoj význam by mal teda iba efektívny zákon zavádzajúci zálohovanie, ktorý by dal zároveň  občanovi možnosť svojim nákupom prispieť k zlepšovaniu životného prostredia.

Materiál, ktorý vypracovalo Ministerstvo životného prostredia, však práve naopak ašpiruje na jeden z najhorších zákonov o obaloch v celej Európskej únii. Obmedzuje práva spotrebiteľa, zvyšuje množstvo odpadov a ak bude prijatý v navrhovanej podobe, garantuje Slovenskej republike pokuty zo strany Európskej komisie za neplnenie recyklačných limitov.

 

 

Keď bol rasistický režim v Južnej Afrike spoľahlivým americkým spojencom, Ronald Reagan neváhal pridať na zoznam teroristických organizácií Africký národný kongres Nelsona Mandelu. Významný bojovník proti apartheidu sa tak stal zo dňa na deň teroristom, pretože ciele utláčaných čiernych obyvateľov jeho krajiny sa pravdepodobne s transatlantickými hodnotami nezhodovali. Naopak, Saddám Husajn bol v čase, keď splyňoval Kurdov, z tohto zoznamu ktovie prečo vyškrtnutý.

Aktuálne sa transatlantické hodnoty dôsledne uplatňujú aj vo vzťahu k egyptskému vodcovi. Odporcovia Husního Mubaraka sú tu mučení na smrť a to, že vládnuť môže jedine Národná demokratická strana, určuje priamo ústava. Tieto fakty asi Američanom neprekážajú, keď egyptskému diktátorovi dodávajú zbrane a všemožne ho diplomaticky podporujú. Nevadilo to ani francúzskemu prezidentovi Chiracovi, ktorý sa s egyptským vodcom verejne stretával.

Úctu k demokracii a rešpekt voči transatlantickému spojencovi ukázal aj bývalý námestník amerického ministra obrany Paul Wolfowitz. Keď sa mu v roku 2003 nepodarilo presvedčiť tureckých generálov, aby násilím prinútili demokraticky zvolenú vládu v Ankare otvoriť severný front na Irak, obvinil ich zo slabosti. V Turecku bolo v tom čase proti tomu, aby krajina umožnila americkým vojakom zaútočiť na Irak zo svojho územia, 95 % obyvateľov. Vláda aj parlament želanie svojich občanov, ako je to v normálnych demokratických krajinách zvykom, vypočuli, čím sa v očiach kľúčového spojenca zdiskreditovali. To, čo navrhoval Paul Wolfowitz ( teda aby armáda násilím prinútila vládu plniť americké požiadavky), by efektívne viedlo k občianskej vojne. Našťastie si to uvedomili aj vysokí tureckí dôstojníci.

Toto všetko Fico vie. Ako predstaviteľ malej stredoeurópskej krajiny si vyberá ako svojho ochrancu namiesto amerického prezidenta Vladimíra Putina, čo v podstate znamená dve veci: Naša vláda bude hlasnejšie kritizovať okupáciu Iraku, škandál na Guantaname a pravdepodobne aj stále intenzívnejší tlak na Irán. Naopak, bude ignorovať otázky novinárov ohľadom despotického režimu v Bielorusku, hrôzy v Čečensku a miznutie novinárov v Rusku. Nebude sa vyjadrovať ani k tomu, že Putin zasahuje do vnútorných záležitostí Gruzínska a financuje mafiánsky štát Podnestersko ( podrýva tým suverenitu Moldavska, ktoré sa snaží dostať do EÚ). V porovnaní s Dzurindom sa proste úlohy menia a teraz budeme submisívni nie smerom k Bielemu domu, ale k Moskve

Fico v Rusku zároveň vyhlásil, že Slovensko bude aktívne vo výrobe zbraní, čo bude mať pre nás nesporne určité ekonomické výhody. Smutné je, že na svete neexistuje autorita, ktorá by tento krok mohla nášmu premiérovi vyčítať, bez toho aby sa nesprávala pokrytecky. Najviac zbroja samozrejme USA, ktoré na tento skvelý biznis vynakladajú viac ako dokopy ďalších 18 štátov v rebríčku. Spolu s Ruskom, Nemeckom, Francúzskom a Veľkou Britániou vyrábajú 80 % svetových zbraní. Všetky doterajšie opatrenia smerujúce k zastaveniu obchodovania s týmto rizikovým materiálom nefungujú, pričom deštruktívny účinok ako obvykle pociťujú najmä obyvatelia krehkých afrických štátov.
Hoci je tento krok slovenského premiéra politicky nenapadnuteľný, morálne tu Fico prehráva. A to najmä v očiach tých, ktorí dúfali, že sa do reálnej politiky aspoň pokúsi premietnuť nejaký hodnotový rámec. Politika v jeho podaní tak bohužiaľ ostáva iba obchodom, ktorý realizuje podnikateľské zámery premiérových chránencov. So svojim predchodcom si tak skutočne nemajú čo vyčítať.

Aj Fico aj Dzurinda elegantne ignorujú pracovné tábory v Číne a s touto komunistickou diktatúrou spolupracovať problém nemajú. Presne ako zvyšok vyspelého sveta. Kontinuitu badať aj v hľadaní odbytových kanálov pre našich exportérov, takže nie je pravdepodobné, že predseda vlády ostro vystúpi proti pozíciám Európskej komisie v rámci rokovaní Svetovej obchodnej organizácie. Na tomto poli celá Európska únia jednotne presviedča najmenej vyspelé štáty, aby nám otvorili svoje trhy, napriek tomu, že my im naše sprístupniť nechceme. Ghane, Sudánu, či Kongu tak spolu s USA a Japonskom bránime uplatňovať tie isté ekonomické mechanizmy ( clá, kvóty, dotácie), prostredníctvom ktorých sme zbohatli.

Naše správanie ostáva pokrytecké a submisívne, ako je to pri malých a bezvýznamných štátoch bez bohatých ložísk ropy zvykom. Energetickú bezpečnosť skúsi Fico zabezpečiť z Východu, bude kritizovať Busha a obhajovať Putina, produkovať zbrane a stavať ďalšie jadrové bloky. Smutné je však niečo iné: Na slovenskej politickej scéne neexistuje žiadna relevantná autorita, ktorá by mu toto všetko mohla úprimne vyčítať.

 

K masívnemu znečisťovaniu vzduchu, vody a pôdy prispievajú a na budúce generácie prenášajú problémy s odstraňovaním jadrového, či chemického odpadu aj autority, medzi ktoré patria volení aj nevolení predstavitelia výkonnej moci a finančné inštitúcie.
Podstatou problému je pritom ich krátkozraké úsilie maximalizovať zisk a externalizácia nákladov zo strany producentov a distribútorov. Výdatne k tomu však prispieva aj asymetria informácií, pretože tento model je súčasťou životného štýlu, ktorý vytvárajú reklamní manažéri a ich počet je oproti novinárom (usilujúcim sa prípadne o objektívne informovanie) takmer štvornásobný. Tieto faktory dopĺňa naše spotrebné správanie charakterizované nadmerným konzumom vedúcim k nárastu obezity, psychických porúch, depresií a k atomizácii spoločnosti v najvyspelejších štátoch.

Samovražedný konzum
Výsledkom tohto trendu je fakt, že naša planéta potrebuje rok a tri mesiace na regeneráciu dôsledkov toho, čo ľudstvo spotrebuje za rok. Hoci obyvatelia Severnej Ameriky a západnej Európy tvoria menej ako 13 percent svetovej populácie, podľa organizácie New Economics Foundation na nich pripadá vyše 60 percent celosvetovej spotreby. Štáty subsaharskej Afriky a južnej Ázie sa podľa výskumov podieľajú na celkovom konzume planéty len dva a pol percentami. To, že žijeme nad naše prírodné limity spôsobuje, že miliónom ľudí, ktorým už teraz chýba prístup k pitnej vode, potrave a pôde, neumožňujeme naplniť ich základné ľudské potreby. Navyše závažne ohrozujeme samoobnovovacie mechanizmy planéty. Ľudstvo napríklad každý rok vyrúbe viac stromov, ako ich dokáže vyrásť a chytá viac rýb, ako sa dokáže vyliahnuť. Dôsledkom našej nezodpovednosti je globálne otepľovanie, úhyn vzácnych živočíšnych a rastlinných druhov aj úbytok lesov.
Nadmerný, umelo vyvolávaný konzum vytvára vo vyspelých štátoch dopyt, ktorý sa snažia výrobcovia uspokojiť za každú cenu. Obmedzené zdroje a prísnejšie environmentálne štandardy ich však pri hľadaní surovín nútia zamerať pozornosť inam a využívať iné svetadiely. Legálny rámec tomu dávajú rokovania Svetovej obchodnej organizácie (WTO), prostredníctvom ktorých sa dohadujú podmienky svetového obchodu, a teda aj obchodu so surovinami. Náš svetadiel reprezentuje britský eurokomisár Peter Mandelson, ktorý (samozrejme so súhlasom celej EÚ) presadzuje model liberalizácie v oblasti prírodných zdrojov.

Deštrukcia trhom
Názor, že osud dreva, minerálov či ropy by mali určiť iba sily trhu, podporuje aj Slovensko. A to napriek tomu, že tento názor je v priamom protiklade s výsledkami dopadových štúdií, ktoré vypracovala Európska komisia. Jej Sustainability impact assesment uvádza, že liberalizácia svetového obchodu spôsobí životnému prostrediu a lokálnym komunitám žijúcim v najmenej rozvinutých krajinách nenahraditeľné škody. Pri formovaní obchodnej politiky voči krajinám tretieho sveta teda majú vrcholní predstavitelia EÚ možnosť vybrať si rôzne uhly pohľadu. Na jednej strane sú to početné štúdie nadnárodných korporácií zdôrazňujúce zvyšovanie efektivity, ziskovosti či zamestnanosti v európskom priestore. Ich argumentácia je postavená na napĺňaní cieľov Lisabonskej stratégie, ktoré smerujú k vyššej konkurencieschopnosti starého kontinentu. Na strane druhej sú to už spomínané analýzy Európskej komisie o škodlivosti takéhoto postoja, ako aj varovania Organizácie pre potraviny a poľnohospodárstvo. Tá sa zatiaľ neúspešne snaží poukazovať na fakt, že v niektorých oblastiach súvisí degradácia ekosystému (zapríčinená napríklad nadmernou ťažbou) s chudobou a z nej vyplývajúcim hladovaním celých komunít. Napriek týmto varovaniam a lobingu mimovládnych organizácií presadzuje Európska komisia aj naďalej striktnú dereguláciu a liberalizáciu, a to nielen v oblasti prírodných zdrojov, ale aj pri službách a pri poľnohospodárstve. Podobne sa správajú ďalšie dva silné ekonomické celky – Spojené štáty americké a Japonsko a usilovne sa nimi inšpirujú aj Čína a India. Tieto rýchlo expandujúce štáty s miliardami obyvateľov pravdepodobne v najbližších rokoch preberú primát svetových znečisťovateľov. V prípade rastúcich požiadaviek na ekologizáciu výrobnej sféry budú môcť vždy poukázať na egoistické správanie svojich najväčších konkurentov: Európskej únie a USA. A budú mať, bohužiaľ, pravdu.

Trpieť budú najchudobnejší
Zatiaľ čo rokovania Svetovej obchodnej organizácie pozornosť verejnosti nepriťahujú (dúfajme, že iba dočasne), o klimatických zmenách sa to povedať nedá. Zistenia vedcov upozorňujú naliehavejšie ako kedykoľvek predtým na to, že trpieť budú zase tí najchudobnejší. Analýza Medzivládneho panelu OSN o klimatických zmenách, na ktorej sa podieľalo dva a pol tisíca vedcov z vyše 130 krajín tvrdí, že stovky miliónov ľudí budú čeliť v blízkej budúcnosti záplavám. Príčinou má byť zvyšovanie morskej hladiny, ktoré zasiahne najmä ľudnaté a nízko položené oblasti. Stále častejšie vlny horúčav, požiarov, tropických búrok a období sucha budú mať za následok šírenie chorôb, podvýživy a nedostatok už beztak vzácnej vody.
Vedci sa zhodujú aj na tom, ako by sa tomu dalo predísť. Stačí, ak priemyselne vyspelé krajiny na čele s USA urobia rázne kroky na zníženie svojich emisií CO2 a zároveň pomôžu menej rozvinutým krajinám pri rozvoji udržateľných foriem ich ekonomík. Okrem toho sú nevyhnutné efektívnejšie a výraznejšie záväzky pri znižovaní skleníkových plynov, ktoré by mali vyplynúť z druhého kola kjótskych rokovaní. Krajiny by sa nimi mali riadiť už od roku 2013.

Nebrať si príklad z Poľska
Je už iba na politikoch a ich zodpovednosti, aby na základe znepokojujúcich zistení vedeckej obce podnikli kroky na nápravu. U nás by mohli začať tým, že peniaze na rozvoj, ktoré k nám prúdia z nadnárodných finančných inštitúcií, pôjdu na environmentálne projekty. Ak sa napríklad v rámci dopravného sektora prenesie investičný dôraz z diaľnic a lietadiel smerom k železniciam, významne tým znížime produkciu skleníkových plynov. O posilnení mestskej hromadnej dopravy ani nehovoriac. Nemali by sme sa inšpirovať Poľskom, ktoré plánuje svoje eurofondy v rokoch 2007 až 2013 využívať na zvýšenie produkcie emisií oxidu uhličitého o 31 percent. V prípade, že tento nepochopiteľný plán našich severných susedov predseda Európskej komisie José Manuel Barosso neodmietne, môžu sa ostatní členovia EÚ začať pýtať, prečo by sa zodpovedne mali správať iba oni. Podobne ako sa, poukazujúc na pokrytectvo USA a EÚ, zrejme pri ospravedlňovaní svojich necitlivých zásahov voči životnému prostrediu bude pýtať India a Čína.

Na ťahu sú médiá a mimovládky
Nesporne sa zhodneme v tom, že ľudská aktivita má vplyv na stav planéty a spôsobuje globálne otepľovanie. Elity sa zhodujú aj na možných spôsoboch riešenia tohto urgentného problému. Problémom je neochota politikov implantovať ich do života. Jediným dôvodom takéhoto nezodpovedného správania bude potom zrejme silný vplyv tej zložky spoločenského spektra, ktorá by prípadnými regulatívnymi opatreniami strácala: priemyslu. Pretože by bolo naivné očakávať sebadeštrukčné správanie od korporácií, ktoré sotva budú smerovať povedzme k presadzovania nákladnejších a šetrnejších technológií, ktoré by znižovali ich zisk, významnú úlohu by mali zohrať mimovládne organizácie a novinári. A objektom ich záujmu by sa prednostne mala stať oblasť, kde sa záujmy politikov a priemyslu formujú, teda lobing.

 

Štatistiky o narastaní úmrtnosti a prehlbovaní regionálnych rozdielov dokazujú, že starý známy recept v podobe privatizácie, liberalizácie a znižovania výdavkov na školstvo a zdravotníctvo, nefunguje. Nešťastnou sa ukázala  aj orientácia výhradne na rast HDP, pri zanedbávaní jeho redistribúcie v rámci jednotlivých ekonomík. Keďže európske vlády sú hlavným sponzorom Svetovej banky, môžu svoje názory presadzovať sebavedomo. Hlasné otázky však zatiaľ počuť iba z Nórska a Veľkej Británie, ktoré SB vyzývajú, aby prestala podmieňovať svoje úvery neúnosnými ekonomickými reformami. Ak by mohli vlády krajín, ktoré si berú pôžičky, sami rozhodovať o tom, ako riadiť svoju krajinu, znamenalo by to v  postkoloniálnej ére významný krok vpred. Voľby v týchto štátoch by tak zrazu mali zmysel, pretože nová vláda by mala šancu riadiť rozpočet podľa vlastných predstáv a zároveň by bola zodpovedná vlastnému obyvateľstvu. V Benine, Mozambiku, či Zambii môže byť obyvateľom v podstate jedno kto vládne, keďže všetky tieto krajiny museli privatizovať aj napriek odporu lokálnych vlád. Centrum sily sa v očiach obyvateľov proste presunulo z miestneho demokratického procesu niekam ďaleko a stráca sa v nadnárodných finančných inštitúciách.  Pre národné kabinety musí byť rozhodne náročné udržať si autoritu v podmienkach, keď nerozhodujú prakticky o ničom dôležitom. 

Posledné slovo pri zavádzaní reforiem musia mať teda národné vlády. Analytici SB majú mať v tejto fáze iba poradný hlas, pričom by mali rešpektovať špecifiká daného regiónu. Prax ukazuje, že identické rozvojové modely boli použité pre viac krajín súčasne, čo vyšlo na povrch až neskôr. Vyjednávania medzi SB a danými krajinami totiž podliehajú utajeniu, prípadne sa k verejnosti dostanú neskoro. Nie je pritom jasné komu by mohla uškodiť verejná diskusia o smerovaní toho-ktorého štátu.

Svetová banka reaguje na rastúcu kritiku svojej činnosti podobne ako komunisti v 80-tich rokoch. Najprv snaha o odvrátenie pozornosti a ohlasovanie nových programov.. Prezident inštitúcie Paul Wolfowitz reportérom Financial Times pompézne oznamuje svoj nový plán “ rýchlej pomoci”, ktorý umožní presunúť do najkritickejších oblastí v priebehu dvoch týždňov až päť miliónov dolárov. Určite je to záslužné, flexibilita sa cení, ale o podmienkach tejto pomoci ani slovo. Ak chce tie peniaze Libéria, mala by povedzme vypredať svoje prírodné zdroje, alebo sprivatizovať školstvo?  Ďalšou fázou je presunutie zodpovednosti za neúspechy na plecia príjemcu. Jeden zo strojcov vojny v Iraku zdôrazňuje, že je nutné ešte dôkladnejšie posudzovať projekty, ktoré krajiny uchádzajúce sa o úvery predkladajú. Navodzuje to dojem, akoby mali štáty tretieho sveta pri schvaľovaní pôžičiek posledné slovo. Ani zmienka o tom, že Zambia musela splniť neuveriteľných 178 podmienok Svetovej banky, kým peniaze dostala. Opäť chýba Wolfowitzova definícia “ kvalitného projektu”, pravdepodobne však naráža na formálne stránky, keďže na tie obsahové nemajú vlády postihnutých krajín najmenší vplyv. Keby náhodou nefungovali prvé dve zahmlievacie manévre, je poruke najťažší kaliber. Na vine je Medzinárodný menový fond, ktorý prekračuje svoje právomoci a angažuje sa aj vo veciach, na ktoré nemajú jeho zamestnanci kvalifikáciu. Ide o rozvojovú pomoc krajinám s najnižšími príjmami. Odhliadnúc od toho, že to, presne ako Svetová banka, robí s mizernými výsledkami už desiatky rokov, je na tomto argumente zaujímavé aj niečo iné. Menový fond by sa podľa SB nemal starať do mikroekonomiky postihnutých krajín a mal by nechať sektorovú ekonomickú analýzu iba na banku. Tá ma v tejto oblasti bravúrne výsledky, o ktorých by určite vedeli s nadšením rozprávať obyvatelia Mozambiku. Tí museli zahraničným investorom na jej naliehanie odpredať svoje jediné zarábajúce odvetvie: továrne na výrobu kešu orieškov. Po občianskej vojne to bolo pre miestnych ľudí určite dôležitejšie, ako napríklad rekonštrukcia zničenej infraštruktúry.

Ak Svetová banka odmietne reformu svojej terajšej politiky, európski lídri by mali zvážiť, či neexistuje aj nejaký iný spôsob boja proti hladu, úmrtnosti a negramotnosti. Bolo by krokom späť, keby sa zodpovednosť presunula na ťažko kontrolovateľnú  bilaterálnu úroveň, existujú však zaujímavé rozvojové programy z dielne OSN a Európskej komisie.  V prípade, že si ako meradlo úspešnosti nezvolia len rast HDP na obyvateľa (v subsaharskej Afrike klesá dokonca aj tento nič nehovoriaci ukazovateľ), môžu byť vhodnou náhradou za doterajšie neefektívne aktivity najdôležitejšej finančnej inštitúcie na svete..

 

 

Menej sa už vie o plánoch, že ropa zo západnej Afriky má do ôsmich rokov pokrývať štvrtinu americkej domácej spotreby. Za zhodu okolností môžeme považovať aj bohaté zásoby diamantov, uránu a koltánu.

Ostáva záhadou prečo sa otvorene nepíše o vzťahu vyspelých krajín k chudobným africkým susedom, najmä, keď ide o využívanie nerastného bohatstva. Spojené štáty v porovnaní s Ruskom a Čínou poriadne doplácajú na svoju otvorenosť a slobodu slova ( v tomto ohľade je to skutočne najslobodnejšia krajina sveta) a nebude tomu inak ani v tomto článku. Nájsť v otvorených zdrojoch niečo o čínskych aktivitách na čiernom kontinente je úloha priam syzifovská a posledné správy z Ruska varujú, že starať sa do Putinovych tajných aktivít môže byť životu nebezpečné. Na jednej strane tak nie je možné s určitosťou tvrdiť, že  Afriku zneužívajú aj tieto dve supermocnosti, na strane druhej by to človek s minimálne dvoma cirkulujúcimi neurónmi predpokladať mal.

Ale späť k USA.  Zatiaľ nie je úplne jasné, čo bude Africom  na najchudobnejšom svetadiely robiť.  Pentagon napriek mnohým indíciám zatiaľ nepotvrdil, ani nevyvrátil to, že v Afrike buduje nové vojenské základne. Podozrenia sa však množia. Lietadlá s americkými admirálmi a generálmi stále častejšie pristávajú v regiónoch bohatých na ropu, stretávajú sa s najvyššími miestnymi predstaviteľmi a nechávajú si vypracovať terénne štúdie. Ide najmä o severnú Angolu, Nigériu, Guinejský záliv, Maroko, Alžírsko, Keňu, Ugandu a Africký roh.  Pozorne sledujú aj ropovody vedúce z Čadu do Kamerunu a zo Sudánu do Červeného mora.

Ak chceme skúmať tieto aktivity v určitom kontexte, tak je nutné si uvedomiť, že v západnej Afrike je 15 % všetkých svetových zásob ropy. Väčšina čierneho zlata zo Saudskej Arábie a celého Stredného východu pritom končí v Európe, Japonsku, Číne, alebo Indii. Spojené štáty americké preto nemajú inú šancu, ako obrátiť svoju pozornosť na africký kontinent.

Čo sa aj deje.

Je otázne, či pritom budú rešpektovať aspoň minimálne štandardy ľudských a environmentálnych práv. Smutný osud Nigérie, ktorej obyvatelia doplácajú na to, že štát má bohaté zásoby ropy a plynu, môže slúžiť ako varovný prst. Východná časť krajiny a najmä delta rieky Niger je zničená na ďalšie generácie a je to výsledok ťažby korporácií Shell, British Petroleum a Chevron. Posledná menovaná firma nazvala jeden zo svojich tankerov po bývalej členke predstavenstva Condoleezzy Rice.

Pred tým ako nadnárodné firmy objavili v oblasti ropu, ľudia v regióne boli síce chudobní, ale samostatní. Obživu im zabezpečovalo hospodárenie na pôde a rybolov. Teraz je tam ekologická katastrofa, ktorá spôsobila, že pôda, voda a ani vzduch nie sú pre Homo Sapiens vhodné. Keď sa už musia obyvatelia regiónu prizerať takémuto pľundrovaniu, možno by si oni, aj okolitá príroda zaslúžili časť ziskov, ktoré z ťažby čierneho zlata plynú. Podľa Amnesty International sa v delte Nigeru vyťažila ropa v hodnote stoviek miliárd dolárov, v krajine sa však stále nedožije piatich rokov až 20 % detí. Za posledné dva roky sa cena ropy zdvojnásobila, ale 70% obyvateľov Nigérie žije z menej ako jedného dolára na deň. Nigérijská vláda nedokáže pre občanov budovať infraštruktúru, ani poskytovať služby, či pracovné príležitosti. Nemá na to peniaze.

Pri pozornom štúdiu zahraničnej politiky jednotlivých veľmocí, ktorá sleduje líniu záujmov nadnárodných korporácií, sa počúvajú slová o šírení demokracie a slobody veľmi ťažko. Zoči voči neúprosným faktom je nemožné potlačiť spomienky na koloniálne usporiadanie sveta a postupne prestáva vadiť aj bezobsažné označenie „antiglobalista“.

Liberálna revolúcia dala demokracii zakotvením slobody slova ten najväčší dar. Vážiť si ho však môžeme iba tak, že ho budeme naplno uplatňovať. Ak to budeme robiť iba v rámci „všeobecne prijateľných tém“ , ostane kontinent, ktorý je na prírodné zdroje najbohatší, stále tým najchudobnejším.

 

Ich koncept riešenia energetickej politiky EÚ totiž do veľkej miery ignoruje početné varovania svetových vedeckých autorít a stanovuje skromné ciele v redukcii emisií CO2 a využívaní obnoviteľných zdrojov energie.

Názor odborníkov

Medzivládny panel OSN o klimatických zmenách potvrdzuje dva základné fakty: klimatické zmeny sú spôsobené činnosťou človeka a ak sa táto činnosť nezmení, tak nás čakajú ešte intenzívnejšie búrky, suchá a zdvíhanie hladín oceánov. Vedci ešte dodávajú, že čas na ďalšie rozmýšľanie už nie je. Pasívny postoj nemôže ospravedlňovať ani skutočnosť, že neblahé následky činnosti človeka najviac a ako prví pravdepodobne pocítia ľudia žijúci v krajinách tretieho sveta. Dôvodom na zdržanlivosť by nemal byť ani fakt,  že jednostranné dobrovoľné obmedzenia EÚ ju môžu ekonomicky znevýhodniť oproti USA, Číne či ďalším ekonomickým blokom, ktoré sa k podobným obmedzeniam stále húževnato bránia. Európska únia by mala v rámci svojej energetickej politiky urobiť rozhodné kroky a svojim príkladom inšpirovať aj ostatné rozvinuté krajiny k rozhodnej akcii.

Zatiaľ to však tak nevyzerá.

Obnoviteľné zdroje energie 

Prvým problémom sú obnoviteľné zdroje. Je otázne, či stačí ak budú do roku 2020 vykrývať  iba pätinu spotreby primárnej energie. To navrhujú ministri členských štátov, pričom odmietajú prijať akékoľvek záväzné opatrenia, ktoré by producentov energie nútili k nevyhnutným investíciám a technologickým zmenám. Európa si začína uvedomovať skutočnosť, že obnoviteľná energia je čistá, bezpečná a najmä udržateľná. Stále viac investorov v nej vidí budúcnosť a ich podnikateľské sebavedomie by určite povzbudili jasné ciele zo strany európskych vlád, podporené konkrétnymi nástrojmi vrátane finančných. Keďže ide o rozvíjajúci sa trh, EÚ by mala opustiť všeobecné a nejasné kritériá, a stanoviť si konkrétne ciele pre jednotlivé odvetvia: produkciu elektriny,  vykurovanie, chladenie ...Najmä keď samotná Európska komisia označuje vlastné kritériá za príliš vágne a nekonkrétne.. Nereálne plány Lisabonskej stratégie a jej smutný osud tu môžu slúžiť ako varovný príklad. Priatelia Zeme požadujú prijatie záväzku, aby do roku 2020 pokrývali zdroje z biomasy, veternej a slnečnej energie štvrtinu celkovej energetickej spotreby EÚ.

Emisie CO2 a energetická efektívnosť

Na príklade postoja k emisiám oxidu uhličitého je badať schizofrenický postoj EÚ. Ministri životného prostredia členských štátov navrhujú znížiť ich objem v rámci únie do roku 2020 o pätinu, pričom ale prízvukujú, že vyspelé krajiny ich musia zredukovať až o tridsať percent. Okrem konštatovania, že ide o nepochopiteľný alibizmus, to vysiela aj zlý signál pre medzinárodnú komunitu. Volanie mimovládnych organizácií po 30-percentnom cieli je legitímne aj preto, že inak nebude možné udržať nárast globálnej teploty oproti predindustriálnej dobe pod dvoma percentami. Hranicu dvojpercentného nárastu teploty oproti úrovniam spred približne 150-tich  rokov by sme podľa vedcov nemali prekročiť, ak sa nechceme vystaviť riziku  katastrofických klimatických zmien. Ako cieľ si to presne pred dvoma rokmi dali aj hlavy štátov na jarnom summite EÚ.

Ak pri emisiách zatiaľ chýba politická vôľa, tak pri otázke zníženia spotreby energie sa to tvrdiť nedá. Tu sa politici aj mimovládny sektor vzácne zhodujú na tom, že do roku 2020 je nutné zredukovať súčasné plytvanie o pätinu. Opäť však chýbajú konkrétne záväzky. Schopnosť stanoviť si merateľné ciele a spôsoby ako ich dosiahnuť bude v EÚ asi najväčšou prekážkou v boji proti klimatickým zmenám.

Bude EÚ pionierom ?

Je badateľné, že pri doterajšom ignorantskom postoji USA, Ruska, Číny a Indie sa zrak svetovej verejnosti upiera práve na Európsku úniu ako na pioniera zodpovednejšieho správania sa. Keď sa o to starý kontinent snaží v otázke ľudských práv, či diplomacie, nie je dôvod, aby neurčoval smer aj pri riešení naliehavého problému klimatických zmien. Je možné, že súčasnej generácii aj vďaka bagatelizovaniu problému zo strany najväčších priemyselných znečisťovateľov na tom príliš nezáleží, ale tie budúce by odvážny postoj európskych lídrov určite ocenili.