Keď bol rasistický režim v Južnej Afrike spoľahlivým americkým spojencom, Ronald Reagan neváhal pridať na zoznam teroristických organizácií Africký národný kongres Nelsona Mandelu. Významný bojovník proti apartheidu sa tak stal zo dňa na deň teroristom, pretože ciele utláčaných čiernych obyvateľov jeho krajiny sa pravdepodobne s transatlantickými hodnotami nezhodovali. Naopak, Saddám Husajn bol v čase, keď splyňoval Kurdov, z tohto zoznamu ktovie prečo vyškrtnutý.

Aktuálne sa transatlantické hodnoty dôsledne uplatňujú aj vo vzťahu k egyptskému vodcovi. Odporcovia Husního Mubaraka sú tu mučení na smrť a to, že vládnuť môže jedine Národná demokratická strana, určuje priamo ústava. Tieto fakty asi Američanom neprekážajú, keď egyptskému diktátorovi dodávajú zbrane a všemožne ho diplomaticky podporujú. Nevadilo to ani francúzskemu prezidentovi Chiracovi, ktorý sa s egyptským vodcom verejne stretával.

Úctu k demokracii a rešpekt voči transatlantickému spojencovi ukázal aj bývalý námestník amerického ministra obrany Paul Wolfowitz. Keď sa mu v roku 2003 nepodarilo presvedčiť tureckých generálov, aby násilím prinútili demokraticky zvolenú vládu v Ankare otvoriť severný front na Irak, obvinil ich zo slabosti. V Turecku bolo v tom čase proti tomu, aby krajina umožnila americkým vojakom zaútočiť na Irak zo svojho územia, 95 % obyvateľov. Vláda aj parlament želanie svojich občanov, ako je to v normálnych demokratických krajinách zvykom, vypočuli, čím sa v očiach kľúčového spojenca zdiskreditovali. To, čo navrhoval Paul Wolfowitz ( teda aby armáda násilím prinútila vládu plniť americké požiadavky), by efektívne viedlo k občianskej vojne. Našťastie si to uvedomili aj vysokí tureckí dôstojníci.

Toto všetko Fico vie. Ako predstaviteľ malej stredoeurópskej krajiny si vyberá ako svojho ochrancu namiesto amerického prezidenta Vladimíra Putina, čo v podstate znamená dve veci: Naša vláda bude hlasnejšie kritizovať okupáciu Iraku, škandál na Guantaname a pravdepodobne aj stále intenzívnejší tlak na Irán. Naopak, bude ignorovať otázky novinárov ohľadom despotického režimu v Bielorusku, hrôzy v Čečensku a miznutie novinárov v Rusku. Nebude sa vyjadrovať ani k tomu, že Putin zasahuje do vnútorných záležitostí Gruzínska a financuje mafiánsky štát Podnestersko ( podrýva tým suverenitu Moldavska, ktoré sa snaží dostať do EÚ). V porovnaní s Dzurindom sa proste úlohy menia a teraz budeme submisívni nie smerom k Bielemu domu, ale k Moskve

Fico v Rusku zároveň vyhlásil, že Slovensko bude aktívne vo výrobe zbraní, čo bude mať pre nás nesporne určité ekonomické výhody. Smutné je, že na svete neexistuje autorita, ktorá by tento krok mohla nášmu premiérovi vyčítať, bez toho aby sa nesprávala pokrytecky. Najviac zbroja samozrejme USA, ktoré na tento skvelý biznis vynakladajú viac ako dokopy ďalších 18 štátov v rebríčku. Spolu s Ruskom, Nemeckom, Francúzskom a Veľkou Britániou vyrábajú 80 % svetových zbraní. Všetky doterajšie opatrenia smerujúce k zastaveniu obchodovania s týmto rizikovým materiálom nefungujú, pričom deštruktívny účinok ako obvykle pociťujú najmä obyvatelia krehkých afrických štátov.
Hoci je tento krok slovenského premiéra politicky nenapadnuteľný, morálne tu Fico prehráva. A to najmä v očiach tých, ktorí dúfali, že sa do reálnej politiky aspoň pokúsi premietnuť nejaký hodnotový rámec. Politika v jeho podaní tak bohužiaľ ostáva iba obchodom, ktorý realizuje podnikateľské zámery premiérových chránencov. So svojim predchodcom si tak skutočne nemajú čo vyčítať.

Aj Fico aj Dzurinda elegantne ignorujú pracovné tábory v Číne a s touto komunistickou diktatúrou spolupracovať problém nemajú. Presne ako zvyšok vyspelého sveta. Kontinuitu badať aj v hľadaní odbytových kanálov pre našich exportérov, takže nie je pravdepodobné, že predseda vlády ostro vystúpi proti pozíciám Európskej komisie v rámci rokovaní Svetovej obchodnej organizácie. Na tomto poli celá Európska únia jednotne presviedča najmenej vyspelé štáty, aby nám otvorili svoje trhy, napriek tomu, že my im naše sprístupniť nechceme. Ghane, Sudánu, či Kongu tak spolu s USA a Japonskom bránime uplatňovať tie isté ekonomické mechanizmy ( clá, kvóty, dotácie), prostredníctvom ktorých sme zbohatli.

Naše správanie ostáva pokrytecké a submisívne, ako je to pri malých a bezvýznamných štátoch bez bohatých ložísk ropy zvykom. Energetickú bezpečnosť skúsi Fico zabezpečiť z Východu, bude kritizovať Busha a obhajovať Putina, produkovať zbrane a stavať ďalšie jadrové bloky. Smutné je však niečo iné: Na slovenskej politickej scéne neexistuje žiadna relevantná autorita, ktorá by mu toto všetko mohla úprimne vyčítať.

 

K masívnemu znečisťovaniu vzduchu, vody a pôdy prispievajú a na budúce generácie prenášajú problémy s odstraňovaním jadrového, či chemického odpadu aj autority, medzi ktoré patria volení aj nevolení predstavitelia výkonnej moci a finančné inštitúcie.
Podstatou problému je pritom ich krátkozraké úsilie maximalizovať zisk a externalizácia nákladov zo strany producentov a distribútorov. Výdatne k tomu však prispieva aj asymetria informácií, pretože tento model je súčasťou životného štýlu, ktorý vytvárajú reklamní manažéri a ich počet je oproti novinárom (usilujúcim sa prípadne o objektívne informovanie) takmer štvornásobný. Tieto faktory dopĺňa naše spotrebné správanie charakterizované nadmerným konzumom vedúcim k nárastu obezity, psychických porúch, depresií a k atomizácii spoločnosti v najvyspelejších štátoch.

Samovražedný konzum
Výsledkom tohto trendu je fakt, že naša planéta potrebuje rok a tri mesiace na regeneráciu dôsledkov toho, čo ľudstvo spotrebuje za rok. Hoci obyvatelia Severnej Ameriky a západnej Európy tvoria menej ako 13 percent svetovej populácie, podľa organizácie New Economics Foundation na nich pripadá vyše 60 percent celosvetovej spotreby. Štáty subsaharskej Afriky a južnej Ázie sa podľa výskumov podieľajú na celkovom konzume planéty len dva a pol percentami. To, že žijeme nad naše prírodné limity spôsobuje, že miliónom ľudí, ktorým už teraz chýba prístup k pitnej vode, potrave a pôde, neumožňujeme naplniť ich základné ľudské potreby. Navyše závažne ohrozujeme samoobnovovacie mechanizmy planéty. Ľudstvo napríklad každý rok vyrúbe viac stromov, ako ich dokáže vyrásť a chytá viac rýb, ako sa dokáže vyliahnuť. Dôsledkom našej nezodpovednosti je globálne otepľovanie, úhyn vzácnych živočíšnych a rastlinných druhov aj úbytok lesov.
Nadmerný, umelo vyvolávaný konzum vytvára vo vyspelých štátoch dopyt, ktorý sa snažia výrobcovia uspokojiť za každú cenu. Obmedzené zdroje a prísnejšie environmentálne štandardy ich však pri hľadaní surovín nútia zamerať pozornosť inam a využívať iné svetadiely. Legálny rámec tomu dávajú rokovania Svetovej obchodnej organizácie (WTO), prostredníctvom ktorých sa dohadujú podmienky svetového obchodu, a teda aj obchodu so surovinami. Náš svetadiel reprezentuje britský eurokomisár Peter Mandelson, ktorý (samozrejme so súhlasom celej EÚ) presadzuje model liberalizácie v oblasti prírodných zdrojov.

Deštrukcia trhom
Názor, že osud dreva, minerálov či ropy by mali určiť iba sily trhu, podporuje aj Slovensko. A to napriek tomu, že tento názor je v priamom protiklade s výsledkami dopadových štúdií, ktoré vypracovala Európska komisia. Jej Sustainability impact assesment uvádza, že liberalizácia svetového obchodu spôsobí životnému prostrediu a lokálnym komunitám žijúcim v najmenej rozvinutých krajinách nenahraditeľné škody. Pri formovaní obchodnej politiky voči krajinám tretieho sveta teda majú vrcholní predstavitelia EÚ možnosť vybrať si rôzne uhly pohľadu. Na jednej strane sú to početné štúdie nadnárodných korporácií zdôrazňujúce zvyšovanie efektivity, ziskovosti či zamestnanosti v európskom priestore. Ich argumentácia je postavená na napĺňaní cieľov Lisabonskej stratégie, ktoré smerujú k vyššej konkurencieschopnosti starého kontinentu. Na strane druhej sú to už spomínané analýzy Európskej komisie o škodlivosti takéhoto postoja, ako aj varovania Organizácie pre potraviny a poľnohospodárstvo. Tá sa zatiaľ neúspešne snaží poukazovať na fakt, že v niektorých oblastiach súvisí degradácia ekosystému (zapríčinená napríklad nadmernou ťažbou) s chudobou a z nej vyplývajúcim hladovaním celých komunít. Napriek týmto varovaniam a lobingu mimovládnych organizácií presadzuje Európska komisia aj naďalej striktnú dereguláciu a liberalizáciu, a to nielen v oblasti prírodných zdrojov, ale aj pri službách a pri poľnohospodárstve. Podobne sa správajú ďalšie dva silné ekonomické celky – Spojené štáty americké a Japonsko a usilovne sa nimi inšpirujú aj Čína a India. Tieto rýchlo expandujúce štáty s miliardami obyvateľov pravdepodobne v najbližších rokoch preberú primát svetových znečisťovateľov. V prípade rastúcich požiadaviek na ekologizáciu výrobnej sféry budú môcť vždy poukázať na egoistické správanie svojich najväčších konkurentov: Európskej únie a USA. A budú mať, bohužiaľ, pravdu.

Trpieť budú najchudobnejší
Zatiaľ čo rokovania Svetovej obchodnej organizácie pozornosť verejnosti nepriťahujú (dúfajme, že iba dočasne), o klimatických zmenách sa to povedať nedá. Zistenia vedcov upozorňujú naliehavejšie ako kedykoľvek predtým na to, že trpieť budú zase tí najchudobnejší. Analýza Medzivládneho panelu OSN o klimatických zmenách, na ktorej sa podieľalo dva a pol tisíca vedcov z vyše 130 krajín tvrdí, že stovky miliónov ľudí budú čeliť v blízkej budúcnosti záplavám. Príčinou má byť zvyšovanie morskej hladiny, ktoré zasiahne najmä ľudnaté a nízko položené oblasti. Stále častejšie vlny horúčav, požiarov, tropických búrok a období sucha budú mať za následok šírenie chorôb, podvýživy a nedostatok už beztak vzácnej vody.
Vedci sa zhodujú aj na tom, ako by sa tomu dalo predísť. Stačí, ak priemyselne vyspelé krajiny na čele s USA urobia rázne kroky na zníženie svojich emisií CO2 a zároveň pomôžu menej rozvinutým krajinám pri rozvoji udržateľných foriem ich ekonomík. Okrem toho sú nevyhnutné efektívnejšie a výraznejšie záväzky pri znižovaní skleníkových plynov, ktoré by mali vyplynúť z druhého kola kjótskych rokovaní. Krajiny by sa nimi mali riadiť už od roku 2013.

Nebrať si príklad z Poľska
Je už iba na politikoch a ich zodpovednosti, aby na základe znepokojujúcich zistení vedeckej obce podnikli kroky na nápravu. U nás by mohli začať tým, že peniaze na rozvoj, ktoré k nám prúdia z nadnárodných finančných inštitúcií, pôjdu na environmentálne projekty. Ak sa napríklad v rámci dopravného sektora prenesie investičný dôraz z diaľnic a lietadiel smerom k železniciam, významne tým znížime produkciu skleníkových plynov. O posilnení mestskej hromadnej dopravy ani nehovoriac. Nemali by sme sa inšpirovať Poľskom, ktoré plánuje svoje eurofondy v rokoch 2007 až 2013 využívať na zvýšenie produkcie emisií oxidu uhličitého o 31 percent. V prípade, že tento nepochopiteľný plán našich severných susedov predseda Európskej komisie José Manuel Barosso neodmietne, môžu sa ostatní členovia EÚ začať pýtať, prečo by sa zodpovedne mali správať iba oni. Podobne ako sa, poukazujúc na pokrytectvo USA a EÚ, zrejme pri ospravedlňovaní svojich necitlivých zásahov voči životnému prostrediu bude pýtať India a Čína.

Na ťahu sú médiá a mimovládky
Nesporne sa zhodneme v tom, že ľudská aktivita má vplyv na stav planéty a spôsobuje globálne otepľovanie. Elity sa zhodujú aj na možných spôsoboch riešenia tohto urgentného problému. Problémom je neochota politikov implantovať ich do života. Jediným dôvodom takéhoto nezodpovedného správania bude potom zrejme silný vplyv tej zložky spoločenského spektra, ktorá by prípadnými regulatívnymi opatreniami strácala: priemyslu. Pretože by bolo naivné očakávať sebadeštrukčné správanie od korporácií, ktoré sotva budú smerovať povedzme k presadzovania nákladnejších a šetrnejších technológií, ktoré by znižovali ich zisk, významnú úlohu by mali zohrať mimovládne organizácie a novinári. A objektom ich záujmu by sa prednostne mala stať oblasť, kde sa záujmy politikov a priemyslu formujú, teda lobing.

 

Podľa kritikov korporácií sa tieto mamutie právnické osoby už dávnejšie vymkli spod efektívnej kontroly demokraticky ustanovených inštitúcií a tým, že vlastnia rozhodujúce podiely v najsledovanejších médiách, môžu výrazne formovať aj verejnú mienku a rozhodovať, čo bude a čo nebude predmetom verejnej debaty.
V tejto súvislosti je legitímne analyzovať ich aktivity a postavenie v súčasnej spoločnosti. Presne ako to vo vzťahu k jednotlivcovi robí lekár či psychológ, alebo vo vzťahu k štátnym inštitúciám a politickým stranám politológ.

Je pravdou, že prostredie a právne limity pre aktivity nadnárodných korporácií vytvárajú vlády. Tie v demokratickom systéme reprezentujú voľbu občanov a mali by preto hájiť ich záujmy. Práve tu sa však vynárajú dva problematické body, ktoré s obrovskými spoločnosťami súvisia.

Tým prvým je fakt, že nadnárodné korporácie pri svojich aktivitách neberú do úvahy to, či vláda, ktorá im vytvára podnikateľské prostredie (t.j. daňový systém, minimálna mzda, zdravotné štandardy pre zamestnancov atp.) je demokratická alebo nie. V rámci svojho jediného cieľa, ktorý predstavuje maximalizácia zisku, spolupracujú aj s diktátormi. Tí sa ľudskými a environmentálnymi právami príliš nezaťažujú. Podnikanie korporácie v takomto prostredí zvyčajne podporuje miestne elity a preto treba skúmať otázku ich spoluzodpovednosti pri udržiavaní nedemokratických režimov. Príkladom môžu byť obchodné vzťahy IBM a Adolfa Hitlera, prípadne Shellu v Nigérii.

Ak sa na verejnosť, a prípadne aj pred súd, nejakým nedopatrením dostane správa o tom, že nadnárodná korporácia porušuje zákony v treťom svete, (Shell rozhodnutie nigérijských súdov proste ignoruje), trest sa obmedzí na smiešnu pokutu. Jej výška sa mnohokrát rovná mesačným tržbám danej spoločnosti, čo pri najlepšej vôli nemôže mať prevýchovný účinok. A vôbec to od podobnej činnosti neodradí ďalšie subjekty.

Ďalšou skutočnosťou, na ktorú poukazujú mimovládky, je, že aj demokratické vlády sú mimoriadne neochotné obmedzovať veľa ráz nezodpovednú činnosť nadnárodných korporácií. Tie korupciou a lobingom efektívne oslabujú požiadavky verejnosti, ktorá od politikov v demokratickej spoločnosti očakáva nielen dodržiavanie uzákonených pravidiel, ale aj istých morálnych princípov. Napríklad vo Veľkej Británii si 92% občanov myslí, že nadnárodné korporácie by mali dodržiavať najprísnejšie kritériá v otázkach ľudských práv, práv zvierat a environmentálnych štandardov, a to kdekoľvek, kam siahajú ich podnikateľské aktivity. V systéme, kde sú politické strany financované korporáciami, však určite neprekvapí, že sa tieto želania verejnosti nenapĺňajú. A tak si mohol Exxon dlhé roky kupovať vedcov a lobovať proti aktivitám, ktoré sa snažili upozorňovať na klimatické zmeny, Banka Barclay ´s financovať deštrukciu dažďových pralesov, Premier Oil plánovať ťažbu v najstaršom pakistanskom národnom parku Kirthar... Zoznam je skutočne veľmi dlhý.

V súčasnosti je na svete približne 40-tisíc nadnárodných korporácií, z ktorých väčšina sídli v krajinách Európskej únie a USA. Požívajú teda právne výhody demokratického sveta, ich aktivity sa však sústreďujú do rozvojových štátov s nedostatočnými zákonmi, skorumpovanou verejnou správou a slabou vynútiteľnosťou dohodnutých pravidiel. Rozhodnutia, ktoré tieto firmy prijímajú v bezpečí demokratického sveta, majú obrovský dopad na kvalitu životného prostredia v treťom svete. A ovplyvňujú aj kvalitu života ľudí, ktorí nemajú to šťastie žiť v demokratickom režime a využívať všetky jeho ochranné mechanizmy.

Občianska verejnosť poukazuje aj na to, že top manažéri nadnárodných korporácií cirkulujú medzi súkromným sektorom, vysokými vládnymi postami a nadnárodnými finančnými inštitúciami. Reprezentujú a uvádzajú do praxe svoj pomerne úzky pohľad usporiadania sveta, v ktorom mnohokrát prevládajú ekonomické hodnoty na úkor tých ostatných. Neporušujú pritom nariadenia, ktoré v rámci svojho pôsobenia v Medzinárodnom menovom fonde, Svetovej obchodnej organizácii a Svetovej banke sami tvoria. Odmietajú brať do úvahy negatívne bočné efekty, ktoré z ich rozhodnutí vyplývajú. A čo je horšie, nechcú o nich ani len diskutovať. Väčšina svetovej verejnosti si však podľa početných prieskumov verejnej mienky intenzívne uvedomuje problémy súčasnej civilizácie (chudoba, hlad, lokálne konflikty...) a je zvedavá, ako by sa dali riešiť.

Politické a ekonomické elity tu však dlhodobo zlyhávajú. Ak Svetová banka sama priznáva, že odstraňovať chudobu sa jej proste nedarí, a zároveň odmieta akékoľvek reformy, určite stojí za to pátrať po príčinách. Ak nie je ľudstvo schopné pri svojej obrovskej nadprodukcii zabezpečiť aspoň to, aby tisícky ľudí nezomierali každý deň od hladu, smädu a liečiteľných chorôb, núti to kriticky zmýšľajúceho človeka k základnej analýze faktorov, ktoré to spôsobujú.

Časť problému tvoria aktivity nekontrolovateľných nadnárodných korporácií. Úžitok, ktorý tieto veľké právnické osoby prinášajú, je oveľa menší ako škody, ktoré spôsobujú. A preto je namieste otvoriť verejnú diskusiu o ich sociálnej zodpovednosti. Pokiaľ možno bez emócií, bez predsudkov a bez zbytočného nálepkovania.

Novartis už dlhodobejšie vyrába liek Glivec používaný pri liečbe leukémie, pričom nedávno uviedol na indický trh jeho novú, voči ľudskému organizmu šetrnejšiu verziu. Miestna vláda mu však na tento produkt odmietla udeliť patent s tým, že ide len o vynovenú formu starého indického lieku. Ten sa podľa nej vyrábal dávno pred vstupom krajiny do WTO v roku 1985. Novartis toto rozhodnutie napadol a teraz čaká na rozhodnutie súdu. Ak švajčiarska korporácia súdny spor vyhrá, indické firmy, ktoré predávajú podobné lieky za desatinu ceny, budú musieť s ich výrobou a distribúciou prestať. Keďže ich odberateľmi sú chudobné, prevažne rozvojové africké krajiny, v konečnom dôsledku by víťazstvo Novartisu mohlo pre milióny ľudí znamenať ťažší prístup k dostupnej liečbe. Okrem toho by takéto súdne rozhodnutie stanovilo výhodný precedens pre ďalšie farmaceutické firmy, ktoré by chceli získať patentovú ochranu svojich liečiv. Zároveň by im uľahčilo postupne získať monopolné postavenie v rámci sektora. Humanitárne skupiny a aktivisti v tejto súvislosti celkom otvorene a racionálne tvrdia, že za snahou švajčiarskej firmy je úsilie zastaviť farmaceutický priemysel rozvojového sveta. Napríklad až osemdesiat percent liekov, ktoré pri liečbe choroby AIDS v krajinách tretieho sveta používa organizácia Lekári bez hraníc, pochádza od indických výrobcov. Tí by podľa zákonov Svetovej obchodnej organizácie takisto mohli mať v blízkej budúcnosti s produkciou svojich liečiv problémy.
Novartis argumentuje tvrdením, že ak nebude patentový zákon chrániť nové produkty, do výskumu lepších liekov sa prestane investovať. Stráca sa motivácia, keďže potenciál nových investícií prinášať zisk sa výrazne zníži.
Nech bude rozhodnutie indických súdov akékoľvek, prípad Novartisu otvára problematiku práva na duševné vlastníctvo, ktorým sa pri výrobe a predaji svojich produktov musia riadiť noví členovia WTO.
V rámci Svetovej obchodnej organizácie existujú krajiny, na strane ktorých je už dlhé roky know-how, technologické výhody a, samozrejme, aj kapitál. Firmy v týchto štátoch pomocou nariadení, ku ktorým sa pri vstupe do WTO musia zaviazať vlády chudobných krajín, a teda aj potenciálni konkurenti, rozširujú svoj monopol v rámci sektora a narúšajú tak súťaž v rámci voľného trhu. Rozvojové štáty zatiaľ márne vyzývajú svojich bohatých "partnerov" na rokovania o zmenách týkajúcich sa zákonov o duševnom vlastníctve. Ich terajšia legislatívna úprava totiž bráni presunu technológií do chudobných krajín a brzdí tým podporu miestnych inovácií, vrátane investícií do vzdelávania lokálnych elít. Ak by sa pre producentov otvorila táto možnosť, výhodou pre spotrebiteľa by bola nižšia finálna cena výrobku. Nepremietali by sa totiž do nej dopravné náklady a zároveň by sa skrátila aj dodacia lehota (pri liekoch dosť podstatný faktor).
Je možné, že súčasná situácia je udržateľná v sektoroch, ktoré nemajú priamy vplyv na ľudské životy. Ak však nastáva očividná snaha obmedzovať výrobu a predaj životne dôležitých produktov, ako sú napríklad lieky, pritiahne to pozornosť aj inak ľahostajnej verejnosti. Štvrť milióna podpisov z celého sveta proti aktivitám Novartisu v Indii je toho najlepším dôkazom.

Skrytou agendou, pred ktorou má byť nekompetentná verejnosť radšej uchránená, je obnovenie rokovaní o podmienkach svetového obchodu. Už zbežný pohľad na zoznam účastníkov naznačuje, kto by z nich mal profitovať. Varovania, ktoré nik nepočúva...

Keď renomovaný britský historik Timothy Garton Ash vyzval svetových lídrov, aby sa zamysleli nad faktom, že dve miliardy ľudí sú zo svetového obchodu vynechané a nemajú šancu sa doň dostať, klasicky sa to prešlo mlčaním. Podobne sa reaguje na varovné vyhlásenia Organizácie OSN pre potraviny a poľnohospodárstvo a hodnotiace správy Európskej komisie. Tie konštatujú, že podmienky svetového obchodu, tak ako sa ich snažia presadiť politici a top manažéri nadnárodných korporácií, spôsobia obrovské škody miestnym komunitám po celom svete. V mene prístupu k lacným prírodným zdrojom zdevastujú životné prostredie a ekonomiky tých najchudobnejších štátov. To už nekonštatuje iba "hŕstka nekompetentných, naivných či zaslepených" aktivistov na nejakej demonštrácii, ale renomované autority a významné medzinárodné inštitúcie v správach, za ktorými stoja tímy nezávislých odborníkov.
Samozrejme, nemá zmysel vyčítať niečo nadnárodným korporáciám, ktoré len presadzujú svoje skupinové záujmy. V honbe za ziskom ich obmedzujú zákony, ktoré slúžia na ochranu verejných potrieb v rôznych častiach sveta, napríklad afrických farmárov, ktorých prežitie závisí od prístupu k pôde a vode. Za uplatňovanie tejto legislatívy, ako aj za presadzovanie verejných záujmov voči skupinovým sú zodpovední politici, či už na národnej alebo medzinárodnej úrovni. Ich rozhodnutia okrem verejnej mienky výrazne ovplyvňujú lobisti (iba v Bruseli je ich oficiálne registrovaných vyše desaťtisíc), ktorí im tlmočia predstavy najsilnejších ekonomických hráčov. Jedným z najväčších stretnutí, na ktorých veľké firmy ovplyvňujú politické elity, je Svetové ekonomické fórum. Práve tam sa počas kuloárnych rokovaní dohadujú stratégie, ako oslabiť zákony, ktoré majú za úlohu obhajovať verejné záujmy. Cieľom je čo najviac uvoľniť podmienky na podnikateľskú činnosť.

...dôsledky, o ktorých sa mlčí

Preto neprekvapuje, že účastníci stretnutia v Davose, ktoré sponzorujú najvplyvnejšie firmy sveta, sa snažia vzkriesiť tzv. agendu z Dohy. Tá dominovala poslednému kolu obchodných rokovaní v rámci Svetovej obchodnej organizácie a jej jadrom bolo otvoriť biznisu poľnohospodárske trhy a prístup k prírodným zdrojom v krajinách tretieho sveta. Ak by sa to podarilo, štedro dotovaným poľnohospodárskym gigantom z USA a Európskej únie by už nestálo nič v ceste k ovládnutiu trhov v chudobných krajinách. Výsledkom by boli ďalšie zástupy nezamestnaných roľníkov, ktorí by hľadali svoju budúcnosť v preplnených slumoch veľkomiest. Aby vlády postihnutých krajín zvládli tieto novo vyvolané problémy, museli by prijať ďalšie pôžičky od Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Tie sú podmienené drastickými politickými požiadavkami, ktorých cieľom je už vyše dvadsať rokov deregulácia medzinárodného obchodu. Teda podobná agenda, o akú sa každoročne usilujú aj nadnárodné korporácie v Davose.

Optimizmus elity

Podľa prieskumov si účastníci Svetového ekonomického fóra myslia, že budúce generácie budú oproti tej dnešnej žiť v čoraz väčšom blahobyte. Tento ich tragický optimizmus vyznieva v konfrontácii s odbornými štúdiami a štatistickými údajmi o raste chudoby a prehlbovaní regionálnych rozdielov priam úsmevne. Jeho jediným vysvetlením môže byť iba predpoklad, že politickí a ekonomickí lídri súčasného sveta medzi budúce generácie nerátajú väčšinu mladých ľudí z Afriky, Latinskej Ameriky či Ázie. A to už až také smiešne nie je...

Analytici vzhľadom na doterajšie zákulisné rokovania medzi kľúčovými partnermi (v tomto prípade Parlament a Rada EÚ) predpokladajú, že návrh prejde bez problémov. Pomoc sa má zamerať na najmenej kvalifikovaných, a tým pádom aj najzraniteľnejších pracovníkov špecifických odvetví. Okrem konštatovania, že európske inštitúcie prejavujú už klasickú sociálnu súdržnosť vyplývajúcu z odumierajúcej Lisabonskej stratégie, tento krok naznačuje aj niečo iné. Čoraz jasnejšie vychádza najavo, že nechcenými obeťami voľného trhu sa nestávajú iba farmári v krajinách tretieho sveta, ale problémy postupne zasahujú aj starý kontinent. Je, samozrejme, predčasné sa domnievať, že za všetkých 19 miliónov nezamestnaných občanov únie môže neviditeľná ruka trhu, ale o následkoch outsourcingu (presúvanie určitých aktivít na kontinenty s lacnejšou pracovnou silou) by vedeli s trpkosťou v hlase rozprávať mnohí robotníci z francúzskych či španielskych provincií. Rovnako by bolo nemiestne tvrdiť, že ľudia v EÚ neprofitujú z ekonomického rastu, lepšej práce a lacnejších tovarov. Netreba však zabúdať na druhú stranu mince, ktorú v tomto prípade predstavujú obyvatelia neschopní vyrovnať sa s technologickým pokrokom a stále tvrdšou konkurenciou. V mnohých krajinách táto skutočnosť prispieva k pesimizmu a skepse, ktoré sa zákonite odrážajú na negatívnych postojoch k rozširovaniu a hlbšej integrácii. Aj v tomto kontexte sa dá chápať najnovšia iniciatíva predsedu Európskej komisie. Časť jeho komisárov zodpovedná za sociálne otázky, zdravie obyvateľstva a školstvo sa snaží zmierňovať tie najviditeľnejšie následky neviditeľnej ruky trhu v globalizovanej ekonomike. Naopak, úlohou ich kolegov z ekonomických a obchodných oborov je zastupovať záujmy európskych exportérov na čoraz súťaživejších globálnych trhoch. V súboji s agresívnou Čínou a Indiou je pritom jednou z najmocnejších pák znižovanie nákladov na pracovnú silu a zvyšovanie produktivity práce. Riešenie tohto schizofrenického európskeho rébusu nezávidí Manuelovi Barrosovi asi nikto.