Keď bol rasistický režim v Južnej Afrike spoľahlivým americkým spojencom, Ronald Reagan neváhal pridať na zoznam teroristických organizácií Africký národný kongres Nelsona Mandelu. Významný bojovník proti apartheidu sa tak stal zo dňa na deň teroristom, pretože ciele utláčaných čiernych obyvateľov jeho krajiny sa pravdepodobne s transatlantickými hodnotami nezhodovali. Naopak, Saddám Husajn bol v čase, keď splyňoval Kurdov, z tohto zoznamu ktovie prečo vyškrtnutý.

Aktuálne sa transatlantické hodnoty dôsledne uplatňujú aj vo vzťahu k egyptskému vodcovi. Odporcovia Husního Mubaraka sú tu mučení na smrť a to, že vládnuť môže jedine Národná demokratická strana, určuje priamo ústava. Tieto fakty asi Američanom neprekážajú, keď egyptskému diktátorovi dodávajú zbrane a všemožne ho diplomaticky podporujú. Nevadilo to ani francúzskemu prezidentovi Chiracovi, ktorý sa s egyptským vodcom verejne stretával.

Úctu k demokracii a rešpekt voči transatlantickému spojencovi ukázal aj bývalý námestník amerického ministra obrany Paul Wolfowitz. Keď sa mu v roku 2003 nepodarilo presvedčiť tureckých generálov, aby násilím prinútili demokraticky zvolenú vládu v Ankare otvoriť severný front na Irak, obvinil ich zo slabosti. V Turecku bolo v tom čase proti tomu, aby krajina umožnila americkým vojakom zaútočiť na Irak zo svojho územia, 95 % obyvateľov. Vláda aj parlament želanie svojich občanov, ako je to v normálnych demokratických krajinách zvykom, vypočuli, čím sa v očiach kľúčového spojenca zdiskreditovali. To, čo navrhoval Paul Wolfowitz ( teda aby armáda násilím prinútila vládu plniť americké požiadavky), by efektívne viedlo k občianskej vojne. Našťastie si to uvedomili aj vysokí tureckí dôstojníci.

Toto všetko Fico vie. Ako predstaviteľ malej stredoeurópskej krajiny si vyberá ako svojho ochrancu namiesto amerického prezidenta Vladimíra Putina, čo v podstate znamená dve veci: Naša vláda bude hlasnejšie kritizovať okupáciu Iraku, škandál na Guantaname a pravdepodobne aj stále intenzívnejší tlak na Irán. Naopak, bude ignorovať otázky novinárov ohľadom despotického režimu v Bielorusku, hrôzy v Čečensku a miznutie novinárov v Rusku. Nebude sa vyjadrovať ani k tomu, že Putin zasahuje do vnútorných záležitostí Gruzínska a financuje mafiánsky štát Podnestersko ( podrýva tým suverenitu Moldavska, ktoré sa snaží dostať do EÚ). V porovnaní s Dzurindom sa proste úlohy menia a teraz budeme submisívni nie smerom k Bielemu domu, ale k Moskve

Fico v Rusku zároveň vyhlásil, že Slovensko bude aktívne vo výrobe zbraní, čo bude mať pre nás nesporne určité ekonomické výhody. Smutné je, že na svete neexistuje autorita, ktorá by tento krok mohla nášmu premiérovi vyčítať, bez toho aby sa nesprávala pokrytecky. Najviac zbroja samozrejme USA, ktoré na tento skvelý biznis vynakladajú viac ako dokopy ďalších 18 štátov v rebríčku. Spolu s Ruskom, Nemeckom, Francúzskom a Veľkou Britániou vyrábajú 80 % svetových zbraní. Všetky doterajšie opatrenia smerujúce k zastaveniu obchodovania s týmto rizikovým materiálom nefungujú, pričom deštruktívny účinok ako obvykle pociťujú najmä obyvatelia krehkých afrických štátov.
Hoci je tento krok slovenského premiéra politicky nenapadnuteľný, morálne tu Fico prehráva. A to najmä v očiach tých, ktorí dúfali, že sa do reálnej politiky aspoň pokúsi premietnuť nejaký hodnotový rámec. Politika v jeho podaní tak bohužiaľ ostáva iba obchodom, ktorý realizuje podnikateľské zámery premiérových chránencov. So svojim predchodcom si tak skutočne nemajú čo vyčítať.

Aj Fico aj Dzurinda elegantne ignorujú pracovné tábory v Číne a s touto komunistickou diktatúrou spolupracovať problém nemajú. Presne ako zvyšok vyspelého sveta. Kontinuitu badať aj v hľadaní odbytových kanálov pre našich exportérov, takže nie je pravdepodobné, že predseda vlády ostro vystúpi proti pozíciám Európskej komisie v rámci rokovaní Svetovej obchodnej organizácie. Na tomto poli celá Európska únia jednotne presviedča najmenej vyspelé štáty, aby nám otvorili svoje trhy, napriek tomu, že my im naše sprístupniť nechceme. Ghane, Sudánu, či Kongu tak spolu s USA a Japonskom bránime uplatňovať tie isté ekonomické mechanizmy ( clá, kvóty, dotácie), prostredníctvom ktorých sme zbohatli.

Naše správanie ostáva pokrytecké a submisívne, ako je to pri malých a bezvýznamných štátoch bez bohatých ložísk ropy zvykom. Energetickú bezpečnosť skúsi Fico zabezpečiť z Východu, bude kritizovať Busha a obhajovať Putina, produkovať zbrane a stavať ďalšie jadrové bloky. Smutné je však niečo iné: Na slovenskej politickej scéne neexistuje žiadna relevantná autorita, ktorá by mu toto všetko mohla úprimne vyčítať.

Podľa kritikov korporácií sa tieto mamutie právnické osoby už dávnejšie vymkli spod efektívnej kontroly demokraticky ustanovených inštitúcií a tým, že vlastnia rozhodujúce podiely v najsledovanejších médiách, môžu výrazne formovať aj verejnú mienku a rozhodovať, čo bude a čo nebude predmetom verejnej debaty.
V tejto súvislosti je legitímne analyzovať ich aktivity a postavenie v súčasnej spoločnosti. Presne ako to vo vzťahu k jednotlivcovi robí lekár či psychológ, alebo vo vzťahu k štátnym inštitúciám a politickým stranám politológ.

Je pravdou, že prostredie a právne limity pre aktivity nadnárodných korporácií vytvárajú vlády. Tie v demokratickom systéme reprezentujú voľbu občanov a mali by preto hájiť ich záujmy. Práve tu sa však vynárajú dva problematické body, ktoré s obrovskými spoločnosťami súvisia.

Tým prvým je fakt, že nadnárodné korporácie pri svojich aktivitách neberú do úvahy to, či vláda, ktorá im vytvára podnikateľské prostredie (t.j. daňový systém, minimálna mzda, zdravotné štandardy pre zamestnancov atp.) je demokratická alebo nie. V rámci svojho jediného cieľa, ktorý predstavuje maximalizácia zisku, spolupracujú aj s diktátormi. Tí sa ľudskými a environmentálnymi právami príliš nezaťažujú. Podnikanie korporácie v takomto prostredí zvyčajne podporuje miestne elity a preto treba skúmať otázku ich spoluzodpovednosti pri udržiavaní nedemokratických režimov. Príkladom môžu byť obchodné vzťahy IBM a Adolfa Hitlera, prípadne Shellu v Nigérii.

Ak sa na verejnosť, a prípadne aj pred súd, nejakým nedopatrením dostane správa o tom, že nadnárodná korporácia porušuje zákony v treťom svete, (Shell rozhodnutie nigérijských súdov proste ignoruje), trest sa obmedzí na smiešnu pokutu. Jej výška sa mnohokrát rovná mesačným tržbám danej spoločnosti, čo pri najlepšej vôli nemôže mať prevýchovný účinok. A vôbec to od podobnej činnosti neodradí ďalšie subjekty.

Ďalšou skutočnosťou, na ktorú poukazujú mimovládky, je, že aj demokratické vlády sú mimoriadne neochotné obmedzovať veľa ráz nezodpovednú činnosť nadnárodných korporácií. Tie korupciou a lobingom efektívne oslabujú požiadavky verejnosti, ktorá od politikov v demokratickej spoločnosti očakáva nielen dodržiavanie uzákonených pravidiel, ale aj istých morálnych princípov. Napríklad vo Veľkej Británii si 92% občanov myslí, že nadnárodné korporácie by mali dodržiavať najprísnejšie kritériá v otázkach ľudských práv, práv zvierat a environmentálnych štandardov, a to kdekoľvek, kam siahajú ich podnikateľské aktivity. V systéme, kde sú politické strany financované korporáciami, však určite neprekvapí, že sa tieto želania verejnosti nenapĺňajú. A tak si mohol Exxon dlhé roky kupovať vedcov a lobovať proti aktivitám, ktoré sa snažili upozorňovať na klimatické zmeny, Banka Barclay ´s financovať deštrukciu dažďových pralesov, Premier Oil plánovať ťažbu v najstaršom pakistanskom národnom parku Kirthar... Zoznam je skutočne veľmi dlhý.

V súčasnosti je na svete približne 40-tisíc nadnárodných korporácií, z ktorých väčšina sídli v krajinách Európskej únie a USA. Požívajú teda právne výhody demokratického sveta, ich aktivity sa však sústreďujú do rozvojových štátov s nedostatočnými zákonmi, skorumpovanou verejnou správou a slabou vynútiteľnosťou dohodnutých pravidiel. Rozhodnutia, ktoré tieto firmy prijímajú v bezpečí demokratického sveta, majú obrovský dopad na kvalitu životného prostredia v treťom svete. A ovplyvňujú aj kvalitu života ľudí, ktorí nemajú to šťastie žiť v demokratickom režime a využívať všetky jeho ochranné mechanizmy.

Občianska verejnosť poukazuje aj na to, že top manažéri nadnárodných korporácií cirkulujú medzi súkromným sektorom, vysokými vládnymi postami a nadnárodnými finančnými inštitúciami. Reprezentujú a uvádzajú do praxe svoj pomerne úzky pohľad usporiadania sveta, v ktorom mnohokrát prevládajú ekonomické hodnoty na úkor tých ostatných. Neporušujú pritom nariadenia, ktoré v rámci svojho pôsobenia v Medzinárodnom menovom fonde, Svetovej obchodnej organizácii a Svetovej banke sami tvoria. Odmietajú brať do úvahy negatívne bočné efekty, ktoré z ich rozhodnutí vyplývajú. A čo je horšie, nechcú o nich ani len diskutovať. Väčšina svetovej verejnosti si však podľa početných prieskumov verejnej mienky intenzívne uvedomuje problémy súčasnej civilizácie (chudoba, hlad, lokálne konflikty...) a je zvedavá, ako by sa dali riešiť.

Politické a ekonomické elity tu však dlhodobo zlyhávajú. Ak Svetová banka sama priznáva, že odstraňovať chudobu sa jej proste nedarí, a zároveň odmieta akékoľvek reformy, určite stojí za to pátrať po príčinách. Ak nie je ľudstvo schopné pri svojej obrovskej nadprodukcii zabezpečiť aspoň to, aby tisícky ľudí nezomierali každý deň od hladu, smädu a liečiteľných chorôb, núti to kriticky zmýšľajúceho človeka k základnej analýze faktorov, ktoré to spôsobujú.

Časť problému tvoria aktivity nekontrolovateľných nadnárodných korporácií. Úžitok, ktorý tieto veľké právnické osoby prinášajú, je oveľa menší ako škody, ktoré spôsobujú. A preto je namieste otvoriť verejnú diskusiu o ich sociálnej zodpovednosti. Pokiaľ možno bez emócií, bez predsudkov a bez zbytočného nálepkovania.

Skrytou agendou, pred ktorou má byť nekompetentná verejnosť radšej uchránená, je obnovenie rokovaní o podmienkach svetového obchodu. Už zbežný pohľad na zoznam účastníkov naznačuje, kto by z nich mal profitovať. Varovania, ktoré nik nepočúva...

Keď renomovaný britský historik Timothy Garton Ash vyzval svetových lídrov, aby sa zamysleli nad faktom, že dve miliardy ľudí sú zo svetového obchodu vynechané a nemajú šancu sa doň dostať, klasicky sa to prešlo mlčaním. Podobne sa reaguje na varovné vyhlásenia Organizácie OSN pre potraviny a poľnohospodárstvo a hodnotiace správy Európskej komisie. Tie konštatujú, že podmienky svetového obchodu, tak ako sa ich snažia presadiť politici a top manažéri nadnárodných korporácií, spôsobia obrovské škody miestnym komunitám po celom svete. V mene prístupu k lacným prírodným zdrojom zdevastujú životné prostredie a ekonomiky tých najchudobnejších štátov. To už nekonštatuje iba "hŕstka nekompetentných, naivných či zaslepených" aktivistov na nejakej demonštrácii, ale renomované autority a významné medzinárodné inštitúcie v správach, za ktorými stoja tímy nezávislých odborníkov.
Samozrejme, nemá zmysel vyčítať niečo nadnárodným korporáciám, ktoré len presadzujú svoje skupinové záujmy. V honbe za ziskom ich obmedzujú zákony, ktoré slúžia na ochranu verejných potrieb v rôznych častiach sveta, napríklad afrických farmárov, ktorých prežitie závisí od prístupu k pôde a vode. Za uplatňovanie tejto legislatívy, ako aj za presadzovanie verejných záujmov voči skupinovým sú zodpovední politici, či už na národnej alebo medzinárodnej úrovni. Ich rozhodnutia okrem verejnej mienky výrazne ovplyvňujú lobisti (iba v Bruseli je ich oficiálne registrovaných vyše desaťtisíc), ktorí im tlmočia predstavy najsilnejších ekonomických hráčov. Jedným z najväčších stretnutí, na ktorých veľké firmy ovplyvňujú politické elity, je Svetové ekonomické fórum. Práve tam sa počas kuloárnych rokovaní dohadujú stratégie, ako oslabiť zákony, ktoré majú za úlohu obhajovať verejné záujmy. Cieľom je čo najviac uvoľniť podmienky na podnikateľskú činnosť.

...dôsledky, o ktorých sa mlčí

Preto neprekvapuje, že účastníci stretnutia v Davose, ktoré sponzorujú najvplyvnejšie firmy sveta, sa snažia vzkriesiť tzv. agendu z Dohy. Tá dominovala poslednému kolu obchodných rokovaní v rámci Svetovej obchodnej organizácie a jej jadrom bolo otvoriť biznisu poľnohospodárske trhy a prístup k prírodným zdrojom v krajinách tretieho sveta. Ak by sa to podarilo, štedro dotovaným poľnohospodárskym gigantom z USA a Európskej únie by už nestálo nič v ceste k ovládnutiu trhov v chudobných krajinách. Výsledkom by boli ďalšie zástupy nezamestnaných roľníkov, ktorí by hľadali svoju budúcnosť v preplnených slumoch veľkomiest. Aby vlády postihnutých krajín zvládli tieto novo vyvolané problémy, museli by prijať ďalšie pôžičky od Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Tie sú podmienené drastickými politickými požiadavkami, ktorých cieľom je už vyše dvadsať rokov deregulácia medzinárodného obchodu. Teda podobná agenda, o akú sa každoročne usilujú aj nadnárodné korporácie v Davose.

Optimizmus elity

Podľa prieskumov si účastníci Svetového ekonomického fóra myslia, že budúce generácie budú oproti tej dnešnej žiť v čoraz väčšom blahobyte. Tento ich tragický optimizmus vyznieva v konfrontácii s odbornými štúdiami a štatistickými údajmi o raste chudoby a prehlbovaní regionálnych rozdielov priam úsmevne. Jeho jediným vysvetlením môže byť iba predpoklad, že politickí a ekonomickí lídri súčasného sveta medzi budúce generácie nerátajú väčšinu mladých ľudí z Afriky, Latinskej Ameriky či Ázie. A to už až také smiešne nie je...

Analytici vzhľadom na doterajšie zákulisné rokovania medzi kľúčovými partnermi (v tomto prípade Parlament a Rada EÚ) predpokladajú, že návrh prejde bez problémov. Pomoc sa má zamerať na najmenej kvalifikovaných, a tým pádom aj najzraniteľnejších pracovníkov špecifických odvetví. Okrem konštatovania, že európske inštitúcie prejavujú už klasickú sociálnu súdržnosť vyplývajúcu z odumierajúcej Lisabonskej stratégie, tento krok naznačuje aj niečo iné. Čoraz jasnejšie vychádza najavo, že nechcenými obeťami voľného trhu sa nestávajú iba farmári v krajinách tretieho sveta, ale problémy postupne zasahujú aj starý kontinent. Je, samozrejme, predčasné sa domnievať, že za všetkých 19 miliónov nezamestnaných občanov únie môže neviditeľná ruka trhu, ale o následkoch outsourcingu (presúvanie určitých aktivít na kontinenty s lacnejšou pracovnou silou) by vedeli s trpkosťou v hlase rozprávať mnohí robotníci z francúzskych či španielskych provincií. Rovnako by bolo nemiestne tvrdiť, že ľudia v EÚ neprofitujú z ekonomického rastu, lepšej práce a lacnejších tovarov. Netreba však zabúdať na druhú stranu mince, ktorú v tomto prípade predstavujú obyvatelia neschopní vyrovnať sa s technologickým pokrokom a stále tvrdšou konkurenciou. V mnohých krajinách táto skutočnosť prispieva k pesimizmu a skepse, ktoré sa zákonite odrážajú na negatívnych postojoch k rozširovaniu a hlbšej integrácii. Aj v tomto kontexte sa dá chápať najnovšia iniciatíva predsedu Európskej komisie. Časť jeho komisárov zodpovedná za sociálne otázky, zdravie obyvateľstva a školstvo sa snaží zmierňovať tie najviditeľnejšie následky neviditeľnej ruky trhu v globalizovanej ekonomike. Naopak, úlohou ich kolegov z ekonomických a obchodných oborov je zastupovať záujmy európskych exportérov na čoraz súťaživejších globálnych trhoch. V súboji s agresívnou Čínou a Indiou je pritom jednou z najmocnejších pák znižovanie nákladov na pracovnú silu a zvyšovanie produktivity práce. Riešenie tohto schizofrenického európskeho rébusu nezávidí Manuelovi Barrosovi asi nikto.

Okrem zjavnej vyčerpateľnosti nerastného bohatstva, ktorú však ovplyvníme veľmi ťažko (hoci určitou nádejou môžu byť technologické inovácie a alternatívne riešenia), je hlavným dôvodom tohto neutešeného stavu nešetrné spotrebné správanie sa človeka. Určite neprekvapí, že medzi hlavných ,,hriešnikov" radia autori štúdie krajiny Severnej Ameriky a západnej Európy, ako aj Japonsko. Štafetu by v tomto ohľade mali čoskoro prebrať rýchlo expandujúce miliardové štáty India a predovšetkým Čína.
Psychológovia pritom upozorňujú na fakt, že ani možnosť čokoľvek si kúpiť, vlastniť alebo zjesť nevedie vystresovaného a večne sa ponáhľajúceho človeka našej civilizácie k vytúženému pocitu blaženosti. Rastúca miera obezity, osamotenosti, depresií či samovrážd v krajinách vyspelého sveta svedčí každý rok o niečom inom. Na opačnom konci rebríčka spotreby nájdeme oblasti subsaharskej Afriky a južnej Ázie, ktoré sa - aspoň čo sa veľkosti populácie týka -vyspelým štátom minimálne vyrovnajú. Desaťtisíce ľudí v týchto regiónoch majú odoprený prístup k naplneniu tých najzákladnejších ľudských potrieb, ako sú potraviny či pitná voda. Pri takýchto podmienkach sa o pocite šťastia alebo aspoň spokojnosti obyvateľov Afriky hovorí takisto príliš ťažko.
Zdá sa teda, že za daného stavu majú problémy občania štátov na obidvoch póloch spotrebného správania sa. Stret týchto dvoch tak odlišných svetov máme potom možnosť pozorovať v talianskych alebo španielskych prístavoch pri zatýkaní tisícok ilegálnych afrických migrantov. Deň ekologického dlhu, ktorý pripadol tento rok na 9. október, tak nevypovedá iba o čoraz obmedzenejších zásobách prírodných zdrojov našej planéty, ale opätovne otvára otázku ich spravodlivejšieho prerozdeľovania. Jednoduchá matematika v tomto ohľade nepustí: egoistický prístup k prírodným zdrojom znamená vzhľadom na ich limitované množstvo egoistický prístup k ostatným obyvateľom tejto planéty (ich počet neustále narastá). Priestor na riešenie sa otvára v podobe racionálneho konzumu pre reálne potreby človeka, opätovného využívania tzv. nepotrebných vecí, triedenia a recyklácie odpadov.
V teoretickej rovine je však dôležité uvedomiť si aj niečo iné. Ľudstvo už nepochybne zisťuje, že merať kvalitu života iba prostredníctvom indikátora HDP je prinajmenšom nepresné. Hrubý domáci produkt síce vypovedá o výrobe a spotrebe, ale zvyšuje ho aj množstvo vyprodukovaných odpadov a spotreba už spomínaných prírodných zdrojov. Vzhľadom na to, že HDP nezohľadňuje ekologické a sociálne náklady, ho možno považovať ho za nekomplexný indikátor. Ako sa bude deň ekologického dlhu približovať k začiatku kalendárneho roka, diskusia na túto tému bude čoraz naliehavejšia.