Skrytou agendou, pred ktorou má byť nekompetentná verejnosť radšej uchránená, je obnovenie rokovaní o podmienkach svetového obchodu. Už zbežný pohľad na zoznam účastníkov naznačuje, kto by z nich mal profitovať. Varovania, ktoré nik nepočúva...

Keď renomovaný britský historik Timothy Garton Ash vyzval svetových lídrov, aby sa zamysleli nad faktom, že dve miliardy ľudí sú zo svetového obchodu vynechané a nemajú šancu sa doň dostať, klasicky sa to prešlo mlčaním. Podobne sa reaguje na varovné vyhlásenia Organizácie OSN pre potraviny a poľnohospodárstvo a hodnotiace správy Európskej komisie. Tie konštatujú, že podmienky svetového obchodu, tak ako sa ich snažia presadiť politici a top manažéri nadnárodných korporácií, spôsobia obrovské škody miestnym komunitám po celom svete. V mene prístupu k lacným prírodným zdrojom zdevastujú životné prostredie a ekonomiky tých najchudobnejších štátov. To už nekonštatuje iba "hŕstka nekompetentných, naivných či zaslepených" aktivistov na nejakej demonštrácii, ale renomované autority a významné medzinárodné inštitúcie v správach, za ktorými stoja tímy nezávislých odborníkov.
Samozrejme, nemá zmysel vyčítať niečo nadnárodným korporáciám, ktoré len presadzujú svoje skupinové záujmy. V honbe za ziskom ich obmedzujú zákony, ktoré slúžia na ochranu verejných potrieb v rôznych častiach sveta, napríklad afrických farmárov, ktorých prežitie závisí od prístupu k pôde a vode. Za uplatňovanie tejto legislatívy, ako aj za presadzovanie verejných záujmov voči skupinovým sú zodpovední politici, či už na národnej alebo medzinárodnej úrovni. Ich rozhodnutia okrem verejnej mienky výrazne ovplyvňujú lobisti (iba v Bruseli je ich oficiálne registrovaných vyše desaťtisíc), ktorí im tlmočia predstavy najsilnejších ekonomických hráčov. Jedným z najväčších stretnutí, na ktorých veľké firmy ovplyvňujú politické elity, je Svetové ekonomické fórum. Práve tam sa počas kuloárnych rokovaní dohadujú stratégie, ako oslabiť zákony, ktoré majú za úlohu obhajovať verejné záujmy. Cieľom je čo najviac uvoľniť podmienky na podnikateľskú činnosť.

...dôsledky, o ktorých sa mlčí

Preto neprekvapuje, že účastníci stretnutia v Davose, ktoré sponzorujú najvplyvnejšie firmy sveta, sa snažia vzkriesiť tzv. agendu z Dohy. Tá dominovala poslednému kolu obchodných rokovaní v rámci Svetovej obchodnej organizácie a jej jadrom bolo otvoriť biznisu poľnohospodárske trhy a prístup k prírodným zdrojom v krajinách tretieho sveta. Ak by sa to podarilo, štedro dotovaným poľnohospodárskym gigantom z USA a Európskej únie by už nestálo nič v ceste k ovládnutiu trhov v chudobných krajinách. Výsledkom by boli ďalšie zástupy nezamestnaných roľníkov, ktorí by hľadali svoju budúcnosť v preplnených slumoch veľkomiest. Aby vlády postihnutých krajín zvládli tieto novo vyvolané problémy, museli by prijať ďalšie pôžičky od Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Tie sú podmienené drastickými politickými požiadavkami, ktorých cieľom je už vyše dvadsať rokov deregulácia medzinárodného obchodu. Teda podobná agenda, o akú sa každoročne usilujú aj nadnárodné korporácie v Davose.

Optimizmus elity

Podľa prieskumov si účastníci Svetového ekonomického fóra myslia, že budúce generácie budú oproti tej dnešnej žiť v čoraz väčšom blahobyte. Tento ich tragický optimizmus vyznieva v konfrontácii s odbornými štúdiami a štatistickými údajmi o raste chudoby a prehlbovaní regionálnych rozdielov priam úsmevne. Jeho jediným vysvetlením môže byť iba predpoklad, že politickí a ekonomickí lídri súčasného sveta medzi budúce generácie nerátajú väčšinu mladých ľudí z Afriky, Latinskej Ameriky či Ázie. A to už až také smiešne nie je...

Pri kritickej analýze súčasných médií je dôležité odpovedať na dve základné otázky:
1)      prečo daná televízia, alebo rádio vôbec vzniklo a prečo funguje
2)      kto médium vlastní

Okrem verejnoprávnych médií sú všetky ostatné silne ovplyvnené záujmami svojich vlastníkov - akcionárov. Je logické, že predmet ich činnosti, teda informovanie alebo zabávanie verejnosti, by mal byť v zhode so záujmami majiteľov, ktorí sa snažia o maximalizáciu zisku. Nepovažujem za pravdepodobné, že niekto by v našom súťaživom storočí investoval do stratových podnikov, hoci výnimky sa samozrejme nájdu vždy.

Zisk je možné v médiách dosiahnuť dvojakým spôsobom: inzerciou alebo predajom. Inzercia, ktorá je založená na prenajímaní si buď vysielacieho času v audiovizuálnych médiách, alebo časti stránok v printových médiách, je mimoriadne výnosná.

Tento spôsob tvorby zisku má však jeden podstatný bočný efekt. V prípade, ak dané médium odvysiela, respektíve napíše niečo proti záujmom najvýznamnejších zadávateľov reklamy, je rozumné domnievať sa, že inzercia v danom médiu zo strany firmy poklesne, alebo zanikne úplne. Ak sa inzerent správa racionálne, čo sa pri toľko zdôrazňovanej ekonomickej efektivite priam vyžaduje, kontroluje kam vynaložené peňažné prostriedky idú a či sa to oplatí. Celé tímy pracovníkov marketingu, alebo PR oddelení každodenne sledujú a monitorujú správy o tom, v akom svetle je ich spoločnosť v médiách vykreslená, takže okamžite zistia, že sa niečo deje. Je ich prirodzenou pracovnou náplňou vytvárať čo najpozitívnejší obraz svojej firmy, a jedným zo spôsobov je aj kontakt s  redaktormi jednotlivých oddelení vysielania, alebo nejakej prílohy. Každý dôležitý novinár, najmä tí, ktorí pracujú v oblasti ekonomiky a financií, tento postup poznajú. Takýmto spôsobom potom môže dochádzať k určitým skresleniam reality prezentovanej na televíznej obrazovke, alebo v novinách. Je jednoduché správu premlčať, preformulovať, alebo ju uverejniť na najmenej čítanej strane resp. v najmenej pozeranom vysielacom čase. Pre objektivitu treba dodať, že podobne sa snažia upútať pozornosť novinárov aj iné subjekty napr. mimovládne organizácie, o ktorých dané médium informuje povedzme v negatívnom svetle. Keďže však súkromné médiá podnikajú, tak musia brať do úvahy ziskovosť a preto je podstatným faktorom pri ich rozhodovaní o prehodnotení tej ktorej správy objem zadávanej reklamy. A tu je rozdiel medzi veľkou firmou a napr. nejakou mimovládkou viac ako zjavný. 

Druhým spôsobom dosahovania zisku v súkromných médiách je predaj, čítanosť, alebo sledovanosť ponúkaného tovaru – informácií, zábavy, napätia, emócií. Podľa nej sa menia vysielacie štruktúry, podľa nej sa vynechávajú celé formáty a podľa nej sa tým pádom tvorí aj verejná mienka majority spoločnosti.

Účelom týchto poznámok je len načrtnúť úvahu, že je ilúziou očakávať od súkromných médií objektívnu informovanosť a hlboké analýzy danej socio-ekonomickej reality. Tieto médiá musia z podstaty svojho vzniku tvoriť v limitoch určených majiteľmi, ktorí majú svoje záujmy a inzerentmi, ktorí takisto presadzujú svoje predstavy. Ich záujmy sú mnohokrát v rozpore s hľadaním tzv. objektívnej reality, alebo inak povedané, nie je vylúčené, že sú v rozpore s tým, čo sa skutočne deje a čo si želá vedieť a spoznať väčšina spoločnosti.

Ľahšie sa potom chápe to, že sa síce dozvieme, že polícia v Hongkongu zatkla počas zasadnutia Svetovej obchodnej organizácie (WTO) 20 demonštrantov, ale nedozvieme sa prečo tam tí ľudia boli a riskovali svoju slobodu. Nedozvieme sa čo to WTO vlastne je a čo robí, nedozvieme sa čo už WTO dosiahla a čo sa chystá dosiahnuť.

V správach súkromných médií sa dozvieme, že našich vojakov bol v Iraku navštíviť minister obrany a sľúbil im nové goratexové vesty. Nemáme šancu ale zistiť, prečo tam tí vojaci sú, prečo tam je vojna, koľko civilistov tam už zomrelo a čo bude po vojne, ak sa raz skončí.

Určite by nás v úvahách ďalej posunula analýza vlastníckej štruktúry médií, prepojenie určitých typov médií navzájom a spôsob získavania informácií zo strany médií. To sú však už otázky na ďalšie skúmanie.

 

---

Poznámka:

Do príspevku som kvôli slabej informovanosti nezahrnul oblasť internetových médií. Rozhodne im však patrí budúcnosť a umožňujú variabilnejší a objektívnejší pohľad na realitu.