Čo to vlastne znamená?

Dobrovoľná skromnosť sa síce mnohým zdá ako moderná odpoveď idealistov na konzum, ale v skutočnosti je táto myšlienka stará minimálne niekoľko tisíc rokov. Už antický filozof Diogenes zo Sinope bol veľmi blízko dobrovoľne skromného ideálu. Rozpráva sa o ňom, že dobrovoľne býval v sude a keď videl chlapca ako pije vodu z rúk zvolal: „Dieťa ma prekonalo v jednoduchosti!“ a zahodil svoju hlinenú misku. A rovnako ako v dnešnej dobe je dobrovoľné odmietanie skvelých akciových vecí považované za bláznovstvo, aj Diogenes bol vo svojej dobe neporovnateľne menšieho konzumu považovaný za blázna. Medzi pokračovateľov takýchto ideí patria aj nekonformní kresťanskí myslitelia, ako napríklad sv. František z Assisi, ktorý sa vzdal všetkého majetku.
Samozrejme, nechcem tým povedať, že ak chce byť človek dobrovoľne skromný, musí sa vzdať všetkého majetku a bývať v sude. Neexistuje ani žiadna definícia, čoho všetkého sa človek má vzdať, aby mohol povedať: „Som skromný.“ To ani nie je dôležité. Na dobrovoľnej skromnosti je totiž zaujímavé už to, že človek, ktorý je dobrovoľne skromný si uvedomuje svoju spoluzodpovednosť za stav v akom sa nachádza tento svet. Chápe hlbšie súvislosti a prepojenosť tohto globálneho sveta. Taký človek väčšinou nemá hlavnú motiváciu zachrániť celý svet. Skôr si uvedomuje, že by mal ísť príkladom, ako žiť eko život a nie len o tom rozprávať.
Takže čo vlastne tá dobrovoľná skromnosť je? Jedna zo zaujímavých definícií dobrovoľnej skromnosti znie: dobrovoľná skromnosť je spôsob života, ktorý je navonok jednoduchší a dovnútra bohatší, spôsob bytia v ktorom sa naša najautentickejšia časť dostáva do priameho a vedomého kontaktu so životom. Jednoduchšie povedané, je to životný štýl, založený na minimalizácii svojich túžob ale aj potrieb. Dobrovoľne skromný človek si trikrát premyslí, či naozaj potrebuje to, čo si chce zaobstarať. Pripravuje sa tým síce o mnohé „vymoženosti“, ktoré považuje väčšina ľudí za samozrejmosť, ale výmenou získava (nech to znie akokoľvek gýčovito) „niečo, čo v obchode nekúpite“. Aj na Slovensku žijú ľudia, ktorí venujú večery čítaniu rozprávok pre deti, namiesto rodinných večerov pri telke. Alebo takí, ktorí aj keď vlastnia auto, chodia skoro vždy autobusmi a vlakmi. Aj vegetariánstvo je často formou dobrovoľného obmedzenia. Je veľa štýlov, svet dobrovoľnej skromnosti je pri pohľade z vonka vo svojej jednoduchosti nudný a monotónny. Ale pri pohľade zvnútra je veľmi pestrý, dynamický a napĺňajúci.

Načo to vlastne je dobré?

Mnoho jednotlivcov aj organizácií poukazuje na to, že niekoľko percent obyvateľov tejto planéty žije vysoko nad možnosti. A to nie len nad možnosti ostatných, ale aj nad možnosti tejto planéty. A k týmto pár percentám patríme aj my. Táto planéta by neuniesla zvýšenie úrovne všetkých obyvateľov na slovenský priemer. Nie je tu dosť priestoru na pestovanie plodín a chovanie zvierat, ak by mala celá planéta také stravovacie zvyky ako priemerný Slovák. Nie je tu dosť surovín, ak by chceli mať všetci obyvatelia planéty toľko techniky a komfortu ako máme my. Už len keby sme chceli využívať všetko nerastné bohatstvo a všetku pôdu pre nás, neostane tu nič pre prírodu. A je zbytočné si navrávať, že nepotrebujeme prírodu. Dosť často nám príroda dokazuje, že ju neovládame. Naopak, ona nám vracia naše ničenie. Dobrou pomôckou na určovanie svojho dopadu na životné prostredie je ekologická stopa. Ekologická stopa v podstate určuje, aký veľký dopad má ľudská činnosť na našu planétu. Vyjadruje sa v rozlohe zeme a oceánov, ktoré sú potrebné na regeneráciu zdrojov potrebných na určitý životný štýl, ako aj na bezozbytkové absorbovanie príslušného odpadu. Na internete je viacero stránok, kde si môže každý vypočítať svoju konkrétnu ekologickú stopu. Na Slovensku je len pár ľudí, ktorí majú svoju ekologickú stopu takej veľkosti aby umožňovala všetkým na tejto planéte rovnaký životný štýl.

Po celom svete sú ľudia, ktorí toto chápu. Chápu, že o ekologickom živote ľudstva netreba len hovoriť, ale žiť to, čo rozprávajú. A preto sa obmedzujú, aby išli osobným príkladom ostatným ľuďom. Snažia sa žiť tak, aby sa nás sem zmestilo čo najviac, a aby oddialili kolaps tohto nevyváženého systému. To neznamená nevyhnutne návrat do jaskýň. Skôr ohľaduplnejší život. S tým súvisí aj to, že ľudia zaujímajúci sa o dobrovoľne skromné životné štýly sa často zúčastňujú verejného života. Zaujímavou a vo svete populárnou akciou je Deň nenakupovania. Tento deň je pripomienkou, nášho konzumného spôsobu života a tiež je pripomienkou, že sú veci ktoré si v obchode nekúpite.

Aj tak jednotlivci nič nezmôžu, škoda sa snažiť...

V dnešnej spoločnosti je rezignácia na čokoľvek okrem vlastného života veľmi rozšírená. Pramení pravdepodobne hlavne z toho, že ísť „proti prúdu“ je veľmi namáhavé. A pri dnešnom svete, ktorý je nastavený v duchu „Bojovníkov proti kríze“, je dobrovoľná skromnosť pre väčšinu ľudí silne proti prúdová. Blázon je to najjemnejšie „uznanie“, aké sa výrazne dobrovoľne skromnejšiemu človeku dostane. V dnešnej dobe je už aj odmietanie mobilu minimálne podozrivé. A to pred desiatimi rokmi mobil používal len málokto. Zjednodušene povedané, je jednoduchšie konzumovať, ako hľadať vlastnú cestu.
Navyše motivácia viesť environmentálne ohľaduplný život nie je nevyhnutne jedinou pre ľudí, ktorí žijú dobrovoľne skromný životný štýl. Motivácií býva často viac. Ale už vyššie som naznačil, že dobrovoľný životný štýl nevychádza z toho, žeby ním niekto chcel zachrániť celý svet. Je to skôr o prijatí osobnej zodpovednosti za stav sveta. A následne sa človek rozhoduje, na čom sa chce podieľať, a čo nechce podporovať. V duchu výroku Alexandra Solženicina: „Možno zlo nakoniec vyhrá, ale nechcem aby vyhralo s mojou pomocou.“

Martin Valentovič