Rozhovor s dlhoročným lídrom našej sesterskej organizácie Priatelia Zeme – CEPA, Jurom Zamkovským

Článok
15.03.2010

Toho času žije v Ponickej Hute a pracuje v regióne Podpoľania. Čo presne robí a prečo sa dozviete z rozhovoru.

1. Juro, máš za sebou celkom dlhú históriu v treťom sektore. Mohol by si ju stručne popísať?

Začínal som medzi ochranármi v prednovembrovej Bratislave, pomáhal som najmä pri oprave dreveníc a rozbehu programu pre ľudí so zdravotnými problémami Bratislava bez bariér. Medzi ochranármi som stretol ľudí, od ktorých som sa veľa a rýchlo učil a s ktorými som sa cítil slobodne. S pár kolegami sa nám vtedy napríklad podarilo preraziť hradbu úradných obštrukcií a získali sme povolenia na historicky prvé skosenie obrubníkov na asi šiestich prechodoch na Americkom námestí.
Cyklostylovanie polooficiálnych dokumentov v centrále vtedy ešte na Mariánskej ulici, ktoré boli argumentačne nepriestrelnou obžalobou vtedajšieho režimu z ekologických zločinov či amatérske prekladanie kritiky sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros pre zahraničné mimovládky, ktoré už sem-tam vďaka perestrojke mohli s nami komunikovať, boli pre mňa akousi neformálnou špičkovou univerzitou popri oficiálnom štúdiu na vysokej škole mizernej kvality. Už začiatkom piateho ročníka na jeseň 1989 som sa rozhodol, že po odovzdaní diplomovky neprevezmem diplom. To ale nebolo až také jednoduché, pretože podľa môjho vtedajšieho prieskumu, v takýchto prípadoch škola napokon diplom dotyčnému vždy poslala poštou - výnimkou bol študent, ktorý stihol urobiť nejaký prúser. Tak som chystal prúser na záverečnej promočnej maškaráde, kde som chcel vystúpiť s vlastným hodnotením úrovne vzdelania, ktoré nám tá vysoká škola dala.

2. To sa ti nemohlo jednoducho prepiecť...

Našťastie k tomu nedošlo, nikomu som neotrávil slávnostný pocit a sebe som ušetril čas a využil som ho užitočnejšie. Do konca roka som ešte pomáhal na škole revolučnému výboru, na študijnom som vrátil index a v obci, v ktorej som vtedy býval, som začal koordinovať postupné zmeny vo vedení. Podarilo sa mi presmerovať rozhorčenie jej obyvateľov z dovtedajšieho šafárenia komunistov na organizovaný odpor proti vtedy najväčšej skládke toxického odpadu na území Slovenska. A tak revolúcia v Budmericiach bola konštruktívna a po čase sme prinútili Chemické závody Juraja Dimitrova – onedlho premenované na Istrochem – k dodatočným investíciám a čiastočnej sanácii skládky. Bola to moja ďalšia univerzita života, v ktorej som získal neoceniteľné praktické skúsenosti. Tým ale moje štúdium praxou ani zďaleka nekončilo.
Krátko po prvých úspešných slobodných komunálnych voľbách som odišiel pracovať do Koordinačného výboru VPN. Bol to napĺňajúci, hektický a neformálny život, robili sme všetci s absolútnym nasadením, väčšinou sme spali priamo v kancelárii. Vo vtedy najsilnejšej strane som mal „na starosti“ životné prostredie. Pod „životné prostredie“ vtedy patrilo naozaj všeličo: od nezabudnuteľných rozpráv o živote s Markom Hubom v natrieskanej kancelárii v Mozartovom dome na Jiráskovej, organizovanie prednáškových turné ochrancu pralesov Johna Seeda či priekopníka v organickom poľnohospodárstve Johna Harrisona. Ale aj prípravy, rozmnožovanie a distribúcia informačných materiálov proti politike vlastných ministrov, cez nočné debaty s federálnym ministrom vnútra Janom Langošom o policajnej brutalite pri blokádach protiprávnej výstavby na Dunaji. Tiež otravné obedy s predstaviteľmi ropných spoločností, ktorí prišli s aljašským guvernérom k nám hľadať biznis až po vyslovene nechutné rokovania s americkými vydriduchmi, ktorí chceli v Tatrách stavať hotely a skupovať zrekonštruované slovenské hrady na výstavbu zábavných parkov. Ale niekedy si hovorím, že ten pokazený žalúdok stál za prekazený alebo aspoň spomalený biznis.

3. Takže sa z teba stával politik?

Z VPN sa rýchlo stala strana, ktorá v praxi presadzovala opačné hodnoty, než z akých vyšla. Asi po roku som odišiel späť do bratislavskej mestskej organizácie ochrancov prírody, kde sme s pár kamarátmi v roku 1992 založili konzultačné centrum pre verejnosť a občianske iniciatívy. Popri tom som asi rok alebo dva pomáhal pri reforme ústredia SZOPK, ale tento zbyrokratizovaný kolos som potom opustil a radšej som sa venoval budovaniu nezávislej a pružnej organizácie, ktorá sa vyvinula z konzultačného centra pod menom CEPA – Centrum pre podporu miestneho aktivizmu. Jej pôvodný cieľ bolo budovať kapacity a podporovať skutočne nezávislé občianske organizácie, ktoré sa neuspokoja so suplovaním funkcií verejných inštitúcií a nezastanú pri osvete a vzdelávaní, ale majú jasné politické ciele, chcú konfrontovať moc a ide im o hlbšie spoločenské zmeny.
Asi sedem rokov CEPA plnila primárne túto funkciu. Po saturovaní potrieb našej cieľovej skupiny sme postupne budovali vlastné dva programy. Jeden bol zameraný na kritiku ekonomickej globalizácie a druhý na podporu využívania právnych nástrojov v kampaniach občianskych organizácií. Keďže som mal skúsenosti s občianskym sektorom, poznal som výborne jeho potreby a problémy, pozývali ma často k posudzovaniu rôznych podporných programov a projektov, stal som sa členom správnych rád, výberových komisií alebo poradcom niektorých väčších nadácií, dostával som ponuky na prípravu rôznych štúdií a posudkov. Niekedy som sa pritom dobre bavil, pretože sa stávalo, že som nespĺňal „povinné“ minimálne kritérium – nemal som papier o ukončení vysokej školy... Niektoré organizácie preto v mojom prípade „podliezli“ vlastné podmienky.
Ale nikdy som nechcel skončiť ako kravatový expert na mimovládne organizácie. Vždy ma to ťahalo ku konfrontácii s mocnejšími, ktorí zneužívajú svoje postavenie, devastujú prostredie a ničia druhým život. Od roku 2001 sa intenzívne venujem korupcii pri správe verejných fondov, hľadám cesty, ako decentralizovať rozhodovanie a ako zvyšovať mieru lokálnej nezávislosti na globalizovanej ekonomike. Ale stále v rámci tzv. tretieho sektora.

4. Čo z toho všetkého ťa najviac napĺňalo? A čo vnímaš ako najväčší úspech?

Slobodný život. Až na povinné krátkodobé zamestnania počas strednej a vysokej školy som nikdy nerobil kvôli peniazom niečo, s čím by som sa vnútorne nestotožnil. Ani neplánujem.

5. Mohol by si povedať, prečo si odišiel z mesta na vidiek? Aký v tom vidíš význam?

Život v meste je nepraktický, zošnurovaný, nervózny. Najmä však nie je a ani nemôže byť nezávislý na neudržateľnom rozvoji. Netvrdím, že život na Ponickej Hute taký je, ale tvrdím, že taký aspoň môže byť.

6. Mohol by si stručne charakterizovať Priateľov Zeme–CEPA?

Je to občianske združenie, ktoré sa snaží nasmerovať jeden konkrétny región v strede Slovenska na zmysluplný rozvoj tak, že zvýši jeho energetickú a ekonomickú nezávislosť a pomôže uchrániť jeho jedinečné prírodné aj kultúrne hodnoty. Druhý rozmer združenia predstavuje jeho činnosť zameraná na vytváranie systémových bariér proti tunelovaniu verejných peňazí a ich zneužívaniu na aktivity devastujúce životné a sociálne prostredie.

7. V súčasnosti sa sústredíš najmä na lokálnu činnosť v Podpoľaní. Prečo sa sústredíš na lokálne problémy a nie na globálne. A prečo práve Podpoľanie?

Najefektívnejšia akcia proti neudržateľnej ekonomickej globalizácii je vytváranie imunity regiónov voči nej. Ekonomická globalizácia postavená na mantre nekonečného ekonomického rastu je podľa mňa globálnym problémom číslo jedna. Všetky súčasné „globálne problémy“ – vrátane klimatickej zmeny – sú prejavom a nevyhnutným dôsledkom ekonomickej globalizácie. Poľanu sme si vybrali z dvoch dôvodov: je to naozaj zatiaľ nezdevastovaný región s výnimočnou hodnotou a na jeho západnom okraji máme sídlo.

8. Teraz trochu osobnejšie, Kde si bral a berieš motiváciu, prečo si sa radšej nevykašľal na enviro veci a nešiel robiť niečo iné?

Už som to spomenul vyššie. Iný ako slobodný život by bol pre mňa neprijateľný. „Enviro veci“ pre mňa nie sú luxus, ale ani predmetom nejakého intelektuálneho skúmania. Život bez auta pre mňa nie je odriekaním, ale nevyhnutnosťou. Práca za dobré peniaze vo Volkswagene alebo v Markíze by pre mňa bola obdobou komunizmu, len s tým rozdielom, že pred dvadsiatimi rokmi som si nemohol vybrať, kde budem žiť a teraz si môžem vybrať, či podporovať firmu, ktorej poslaním je profitovať z ekologických problémov a ohlupovať spoločnosť.

9. Pri výbere tém, ktorým sa venuješ sa rozhoduješ aj podľa toho, čo sa ti zdá ako vážnejší problém. Ktoré problémy vnímaš ako najvážnejšie na Slovensku?

Na Slovensku neexistuje región, v ktorom by kritická väčšina obyvateľov a reprezentantov mala vnútornú odvahu a schopnosť začať dlhodobo zvyšovať vlastnú ekonomickú nezávislosť. Zvonku spoločnosť zväzuje ekonomický tlak a je idiotizovaná médiami, stranami, firmami a často aj školským systémom, zvnútra je zasa zviazaná konzumnými návykmi, negramotnosťou a rozpadom lokálnych sociálnych sietí.

10. A vo svete?

Pre mňa spoločným menovateľom najvážnejších globálnych problémov je dôsledne etablovaná ideológia „udržateľného ekonomického rastu“ a „deregulovaného trhu“. Od tejto ideológie sa odvíjajú v podstate všetky dominujúce verejné politiky, od regionálnych po medzinárodné. Od politík závisí, aké smerovanie v každom sektore sa bude podporovať. A od verejnej podpory a regulácie závisí, ktoré činnosti sa budú biznisu oplácať a ktoré nie.

11. Si jeden zo spoluzakladateľov Priateľov Zeme Slovensko, môžeš povedať niečo k filozofii ich vzniku?

Základný význam bol v prepojení občianskych skupín, ktoré sa naivne nedomnievajú, že „všetko je tak, ako má byť“, ale ktoré chcú a vedia meniť to, čo devastuje prírodné a sociálne prostredie. Takáto spolupráca vytvára predpoklady pre zdieľanie zdrojov a kapacít, ktorých nikdy nie je dosť.

12. Myslíš, že sa ti darí napĺňať život v duchu princípov, ktoré považuješ za správne?

V živote som urobil veľa prešľapov a chýb. Cestu, ktorou som doteraz išiel, definitívne neuzatváram a snažím sa čas od času na nej orientovať z väčšieho odstupu. Dnes som možno menej nedočkavý, mám väčšie porozumenie pre kompromisy v detailoch ako pred dvadsiatimi rokmi. Ale princípy nemením a nemám potrebu vrátiť sa na začiatok svojej cesty.

13. Prezraď mi, čo najradšej robíš keď nepracuješ?

Baví ma spoločné čítanie v rodine. Prečítali sme už takto spústu výborných kníh, od Londonových po Hesseho, teraz prechádzame na ruskú klasiku. Rád pozorujem premenlivé nadšenie oboch starších detí napr. u syna pre šach, hokej či najnovšie šerm a u dcéry pre keramiku, kreslenie a literatúru. S ročnou dcérkou sa rád hrávam v jej ohrádke a už sa teším, keď po zime trochu obschne a pustíme sa do sadenia stromkov v záhrade.

14. Kde vidíš seba a Slovensko o 10 rokov?

Fyzicky zrejme tam, kde som aj teraz. Mojím snom je rozbehnúť na Hute regionálne centrum pre obnoviteľné zdroje energie – máme už krásny starý dom so záhradou, projekt na jeho rekonštrukciu a zariadenie a dokonca aj stavebné povolenie. Chýba nám už iba nejakých 6 miliónov a potom začnem realizovať obrovské množstvo nápadov, z ktorých už mám väčšinu aj na papieri.

S Jurajom Zamkovským sa zhováral Martin Valentovič

Cieľová skupina: 
Typ informácie: