Ak sme spolu previazaní a dôsledky našich činov dopadajú na zvyšok siete biosféry, potom to platí aj opačne. Musíme si preto navzájom pomáhať. Ak chceme mať slobodu, musíme slobodu dať aj ostatným. Ak necháme prírodu pre nás len otročiť a slúžiť našim potrebám, môžeme jedného dňa zistiť, že sme sami otroci a sloboda už je len prázdnym slovom.

Americký vedec Jared Diamond vo svojej známej knihe Kolaps spomína množstvo prípadov ľudských spoločností, ktoré na toto poznanie zabudli. Najznámejším je asi príbeh Veľkonočného ostrova. Veľkonočný ostrov je klasickým príkladom ľudskej spoločnosti, ktorá zabudla, že nie je na tom svete sama, že je zapojená do siete organizmov a že z toho faktu jej vyplýva aj dôležitosť pomoci okolitému svetu, o darovaní slobody prírode ani nehovoriac.

Mierne, príjemné podnebie a úrodná pôda boli ideálnymi podmienkami na rozvoj polynézskej spoločnosti. Napriek tomu tieto ideálne podmienky nezachránili polynézsku kultúru pred kolapsom. Polynézania osídlili ostrov okolo roku 900 a počas 500 rokov rozvinuli poľnohospodárstvo, ktoré uživilo okolo 15 000 obyvateľov. Kolaps prišiel, keď produkcia známych kamenných sôch moai pokračovala, bez ohľadu na zvyšujúcu sa spotrebu dreva potrebných pre ich transport a stavbu. Rúbalo sa stále viac a viac stromov, aby sa stavalo stále viac a viac krajších sôch moai. Až bol vyrúbaný posledný strom. Zmiznutie lesov spôsobilo vyhynutie rastlinných a živočíšnych druhov, sucho, eróziu pôdy, zánik úspešného poľnohospodárstva, rozpad sociálnych štruktúr, hlad a vojny. V roku 1877 žilo na Veľkonočnom ostrove 111 obyvateľov.

Čo si asi myslel Polynézan, ktorý rúbal posledný strom, môžeme sa spýtať s Diamondom. „Aspoň, že mám nejakú prácu“, „načo sú nám vlastne také stromy“, alebo „čo s nami bude“?

Osud obyvateľov Veľkonočného ostrova nie je ojedinelý príklad. Indiánska kultúra Anasazi, Vikingovia, Mayovia a množstvo ďalších zanikli a odišli do zabudnutia, pretože zabudli na jednoduchý fakt. Že ľudia nie sú na tomto svete sami a že by mali okolitému svetu pomáhať. Odlesnenie, erózia a degradácia poľnohospodárstva bola vždy už len dôsledkom tohto zabudnutia.

Slovensko ako Veľkonočný ostrov

V roku 2004 potvrdil slovenský tím projektu CORINE Land Cover 2000, že od roku 1990 do roku 2000 reálne zmizlo na Slovensku 50,6 km2 lesa.

Začalo to misiou Svetovej Banky, ktorá v roku 1993 so slovenskou vládou bez akejkoľvek účasti verejnosti rokovala o projekte „Ekologické obhospodarovanie lesov“. V ňom odporúčala ako hlavný liek na dlhodobo stratové slovenské lesníctvo, zvýšiť ťažbu dreva zo 4,4 mil. m3 v roku 1991 na 11 mil. m3 v roku 2030 s následným zvyšovaním v ďalších rokoch. Novely lesného zákona a zákona o ochrane prírody, ktoré sa od skončenia misie pripravili a schválili, toto zvýšenie umožnili predovšetkým zvýšením ťažby v našich chránených územiach.

V Národnom parku Poloniny sa zvyšuje ťažba takmer trojnásobne, zo 75 000m3 ročne na 220 000 m3 ročne. V Národnom parku Nízke Tatry sa zvyšuje ťažba viac ako dvojnásobne, napríklad v piatich lesných hospodárskych celkoch z 553 099 m3 na 1 184 276 m3 počas najbližších desiatich rokov! V pohorí Čergov, v území európskeho významu SKUEV0332, sa zvyšuje ťažba trojnásobne, napríklad v lesnom hospodárskom celku Sabinov zo 187 920 m3 dreva za posledných desať rokov, na 522 037 m3 dreva v najbližšej desaťročnici.

Zvyšovanie ťažby je celoslovenský trend ako ukazujú aj Zelené správy ministerstva pôdohospodárstva, keď celoslovenská ťažba vzrástla za posledné roky z priemerných 5 miliónov m3 na viac ako 10 miliónov m3.

K ťažbe sa pridružuje aj tlak developerských spoločností, ktoré sa snažia budovať strediská cestovného ruchu na „zelenej lúke“, ktorú predstavujú na Slovensku už len chránené územia. Ide napríklad o projekt Biele Kamene v Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, Vtáčie údolie v Chránenom vtáčom území Vihorlat alebo HorSkiPark v Slovenskom raji. Všetky tieto projekty pritom predstavujú výruby lesov na rozlohe niekoľko sto hektárov a navyše v našich najcennejších chránených územiach.

Na slovenských horách začíname budovať naše sochy moai. A ideme sa pretekať, tak ako Polynézania, kto ich bude mať krajšie a väčšie.

Ako ukázal Diamond, spoločenské rozhodnutia, ale aj kultúrne hodnoty vzťahujúce sa k životnému prostrediu, majú rozhodujúcu úlohu v osude ľudských spoločností. Obyvatelia Veľkonočného ostrova nemuseli vyrúbať všetky stromy preto, aby prežili. Zničila ich kultúra sôch moai.

Na rozdiel od starých Vikingov, Polynézanov a Mayov máme k dispozícii informácie o vzniku erózii, o dôsledkoch odlesňovania, o strate biologickej rozmanitosti, ale zároveň aj o svojej vlastnej minulosti. Ako sa ukazuje, technologické vedomosti nie sú samospasiteľné. Na mieste sú radikálne riešenia v zmene našich vlastných hodnôt. Inými, než radikálnymi aktivitami sa náš ľudský svet nikdy zmeniť nedal.

Návrat k našim koreňom

Radikalizmus nie je extrémizmus. Radix je koreň, nie extrém. Radikálna myšlienka ide ku koreňom veci, vyťahuje podstatu, ktorá šedivú masu nezaujíma a ktorá je jej väčšinou nepríjemná. Radikálne hnutie chrániace ľudské spoločenstvo je strom, ktorý nasáva živiny cez svoje hlboké korene a to mu umožňuje prežívať víchrice spoločenských zmien a búrky politického šialenstva. Radikálne hnutie chrániace prírodu je späté zo zemou svojich predkov a ich koreňmi.

Naše korene smerujú k našim predkom. Starým pohanským Slovanom. Charakteristickým kultovým miestom starých Slovanov boli posvätné háje – svätoháje, u západných Slovanov nazývané svatobory, u východných Slovanov boželesje. Háj – staroslovansky gajь – značí miesto hájené, chránené a to vo všetkých slovanských jazykoch.

Háj predstavoval rezerváciu, v ktorej sa nesmelo nič lámať, trhať, loviť ba nebolo dovolené ani odstraňovať padnuté stromy. Priestor takéhoto posvätného lesa bol považovaný za liečivý a musel v ňom byť aj prameň alebo potok, ktorému takisto pripisovali liečivú moc. Les nesmel byť poškvrnený ani krvou nepriateľa. Medzi stromy uctievané našimi predkami v týchto lesoch patril dub, buk a javor horský. Zároveň s úctou k svätohájom chránili starí Slovania aj vlka a medveďa ako apotropaické zvieratá. Boli posvätné a naši slovanskí predkovia si ich uctievali ako ochrancov pred zlými démonmi.

Bolo to krásne pochopenie biosféry ako pavučiny života, siete spájajúcej organizmy navzájom.

Takéto rezervácie u nás na Slovensku už neexistujú. Vráťme sa ku svojim vlastným, slovanským koreňom a odmietnime cudziu kultúru ničenia lesov a zabíjania šeliem, Holoruby, zbytočné vyrubovanie lesov, zabíjanie šeliem, ničenie všetkých chránených lesov – svätohájov, bolo do našej kultúry importované cudzincami. A taká kultúra je nám cudzia.

Zakladajme svätoháje jedlí, bukov či dubov. Zakladajme posvätné lesy, v ktorých sa nebude nič lámať, trhať, loviť, ba ani odstraňovať spadnuté stromy. A dovoľme medveďom a vlkom v tých svätohájoch žiť.

Poučme sa napríklad z Austrálie, ktorá si vlastnú krajinu zničila importovaním cudzej, britskej kultúry, dovozom králikov a líšok, keď chceli oživiť „cudziu faunu“, dôverne známymi „domácimi“ druhmi.

Ináč budeme len papagáje cudzích kultúr, ktorým je súdené zažiť kolaps vlastnej civilizácie a v našich horách po nás zostane len šrot lyžiarskych vlekov – naše slovenské moai.