Analytici vzhľadom na doterajšie zákulisné rokovania medzi kľúčovými partnermi (v tomto prípade Parlament a Rada EÚ) predpokladajú, že návrh prejde bez problémov. Pomoc sa má zamerať na najmenej kvalifikovaných, a tým pádom aj najzraniteľnejších pracovníkov špecifických odvetví. Okrem konštatovania, že európske inštitúcie prejavujú už klasickú sociálnu súdržnosť vyplývajúcu z odumierajúcej Lisabonskej stratégie, tento krok naznačuje aj niečo iné. Čoraz jasnejšie vychádza najavo, že nechcenými obeťami voľného trhu sa nestávajú iba farmári v krajinách tretieho sveta, ale problémy postupne zasahujú aj starý kontinent. Je, samozrejme, predčasné sa domnievať, že za všetkých 19 miliónov nezamestnaných občanov únie môže neviditeľná ruka trhu, ale o následkoch outsourcingu (presúvanie určitých aktivít na kontinenty s lacnejšou pracovnou silou) by vedeli s trpkosťou v hlase rozprávať mnohí robotníci z francúzskych či španielskych provincií. Rovnako by bolo nemiestne tvrdiť, že ľudia v EÚ neprofitujú z ekonomického rastu, lepšej práce a lacnejších tovarov. Netreba však zabúdať na druhú stranu mince, ktorú v tomto prípade predstavujú obyvatelia neschopní vyrovnať sa s technologickým pokrokom a stále tvrdšou konkurenciou. V mnohých krajinách táto skutočnosť prispieva k pesimizmu a skepse, ktoré sa zákonite odrážajú na negatívnych postojoch k rozširovaniu a hlbšej integrácii. Aj v tomto kontexte sa dá chápať najnovšia iniciatíva predsedu Európskej komisie. Časť jeho komisárov zodpovedná za sociálne otázky, zdravie obyvateľstva a školstvo sa snaží zmierňovať tie najviditeľnejšie následky neviditeľnej ruky trhu v globalizovanej ekonomike. Naopak, úlohou ich kolegov z ekonomických a obchodných oborov je zastupovať záujmy európskych exportérov na čoraz súťaživejších globálnych trhoch. V súboji s agresívnou Čínou a Indiou je pritom jednou z najmocnejších pák znižovanie nákladov na pracovnú silu a zvyšovanie produktivity práce. Riešenie tohto schizofrenického európskeho rébusu nezávidí Manuelovi Barrosovi asi nikto.