Druhy plastov

Ako rozoznať druhy plastu? 

Plasty zahŕňajú širokú skupinu materiálov. Obaly z plastov, rovnako ako z iných materiálov bývajú označené symbolom, ktorý hovorí o materiálovom zložení daného obalu alebo výrobku. Ide o číselný alebo písomný znak, ktorý je súčasťou trojšípkového symbolu. Trojuholník zložený z troch šípok znamená, že obal je možné recyklovať, neznamená to však, že bol alebo bude recyklovaný. Na obale môže byť uvedený viacerými spôsobmi: 

Písomné a číselné znaky v alebo pod trojuholníkom označujú druh materiálu, z ktorého je obal alebo výrobok vyrobený. Čísla 1-7 sú určené pre plasty.

Aké druhy plastov sa najčastejšie používajú? 

Poznáme rôzne druhy plastov, ktoré sa odlišujú svojimi vlastnosťami aj bezpečnosťou pre spotrebiteľa. Zložením najjednoduchšími a pre prírodu a zdravie človeka najmenej škodlivými sú polypropylén (PP) a polyetylén (PE), ktorého najbežnejšími typmi sú polyetylén nízkej hustoty (LDPE) a polyetylén vysokej hustoty (HDPE). Niektoré druhy plastov nie sú bezpečné, riziko predstavujú najmä rôzne prídavné látky. Využitie, výhody a nevýhody rôznych plastov uvádzame nižšie. 

Tabuľka č. 1 - Označovanie materiálového zloženia výrobkov z plastov

Kompozity obsahujúce plast

Nie všetky obaly sú vyrobené z jedného materiálu.  Obal zložený z viacerých rôznych materiálov, ktoré nie je možné od seba ručne oddeliť sa nazýva viacvrstvový kombinovaný materiál (kompozit). Viacvrstvové kombinované materiály sa označujú písomným znakom C / skratka materiálu, ktorý prevažuje [21]. Napr. ak má obal označenie C / PE znamená to, že hlavnou zložkou je polyetylén (PE), ale súčasťou sú aj iné materiály. Číselné označenie kompozitov obsahujúcich plast je uvedené v tabuľke 2.

Tabuľka č. 2 – číselné označenie kompozitných materiálov obsahujúcich plast [21]

Nevýhodou kompozitných materiálov je, že sa vo väčšine prípadov netriedia a teda ani nerecyklujú. Výnimkou sú nápojové obaly na mlieko, džúsy a iné produkty, ktoré poznáme pod  označením tetrapak. Majú označenie C / PAP, pretože ich hlavnou zložkou je papier (PAP), ďalej obsahujú vrstvu polyetylénu (PE) a vrstvu hliníka (ALU).  

Dopyt po rôznych druhoch plastov: 

Polyetylén tereftalát (PET)

je číry, pevný a ľahký plast, ktorý sa používa najmä na výrobu fliaš na nápoje, obalov na potraviny a na výrobu oblečenia [1]. Je to najviac recyklovaný druh plastu. V Európe má mieru recyklácie 52 %. Medzi výrobky, ktoré sa bežne vyrábajú z recyklovaného PET patria koberce, odevy, priemyselné popruhy, laná, automobilové diely, výplň vlákien pre zimné bundy a spacáky, stavebné materiály, nové PET fľaše a poháre [2]. Polyetylén tereftalát je známy hlavne ako surovina na výrobu PET fliaš. V roku 2017 bolo na Slovensku až 85 % nealkoholických nápojov zabalených v jednorazových plastových obaloch vyrobených z PET [3]. V súčasnosti sa PET fľaše považujú za jeden z najlepšie recyklovateľných a obchodovateľných plastov. Ich nevýhodou je, že sú navrhnuté na jednorazové použitie, ich opätovné napĺňanie sa neodporúča z dôvodu možného uvoľňovania škodlivých látok do nápojov, najmä pri vystavovaní vysokým teplotám. Aby nedochádzalo k migrácii škodlivých látok do nápojov,  musia byť pri ich preprave a skladovaní chránené pred vysokými teplotami a priamym slnečným svetlom [4]. 

Polyetylén (PE)

Najbežnejšie typy polyetylénu, ktoré sa používajú, sú polyetylén nízkej hustoty (LDPE) a polyetylén vysokej hustoty (HDPE), ktoré majú rozdielne vlastnosti aj využitie. 

HDPE je tuhý plast, z ktorého sa vyrábajú fľaše na čistiace prostriedky, šampóny a inú kozmetiku, motorové oleje, niektoré nádobky na maslo, tégliky na jogurty a hračky [17]. Je odolný voči chemikáliám a vlhkosti, ľahko sa recykluje a spracováva tvarovaním. Z recyklovaného HDPE sa vyrábajú napr. zberné nádoby, plastový nábytok, perá, podlahové dlaždice, poštovné schránky, ploty a pod. [18].

LDPE je oproti HDPE ľahší a pružnejší. Používa sa predovšetkým na balenie potravín ako fólia, ale aj na výrobu tašiek a kobercov [17].

Polyvinylchlorid (PVC)

je jedným z najbežnejších syntetických materiálov na svete. Používa sa v rôznych výrobkoch, napr. v odevoch, elektronike, kuchynských spotrebičoch, okenných rámoch… V roku 2018 sa vo svete vyprodukovalo vyše 44 miliónov ton PVC [5], čo predstavuje približne 5,8  kilogramov na každú osobu na planéte. Pri výrobe a spracovaní PVC sa používajú, ale aj uvoľňujú chemické látky, napríklad chlór, dioxíny, ftaláty, olovo a ďalšie, ktorých negatívny vplyv na životné prostredie a ľudské zdravie bol potvrdený.  Na celom svete sa v PVC priemysle používa asi 35% vyrobeného chlóru [6]. 

Nebezpečné zmäkčovadlá v PVC   

Aby bolo PVC mäkké a pružné, pridávajú sa do neho zmäkčovadlá – plastifikátory. Ako plastifikátory sa používajú rozličné produkty vrátane ftalátov. Ftaláty sú schopné migrovať – môžu sa lúhovať alebo vypariť a tak sa dostať napr. do ovzdušia vo vnútri budov, vonkajšej atmosféry a iných zložiek prostredia, jedla, materiálov a teda aj do kontaktu s človekom [7]. Ftaláty sa z toxikologického hľadiska zaraďujú do skupiny látok zvaných endokrinné rozrušovače EDCs (endocrinne disrupting compounds) a ich dlhodobé pôsobenie na endokrinný systém má mnohé nepriaznivé účinky. Obzvlášť nebezpečný je ich dopad na rozmnožovaciu sústavu [8]. Kompetentné orgány Európskej únie uznali toxicitu ftalátov a prijali zákaz používania 6 druhov ftalátov v detských hračkách pre deti do troch rokov, pretože ich deti olizujú a cmúľajú. Stále sú však povolené tisícky ďalších výrobkov, ktoré rovnako obsahujú ftaláty a poškodzujú zdravie. 

Olovo ako súčasť PVC

Ako tepelné stabilizátory sa hlavne v tvrdom PVC používajú zlúčeniny olova. Olovo je toxická látka, ktorá ovplyvňuje vývoj nervovej sústavy, vyvoláva chronické ochorenie obličiek a má nepriaznivé účinky na krvný tlak. Výrobcovia PVC v Európske únii sa dobrovoľne zaviazali ukončiť používanie stabilizátorov na báze olova v PVC do roku 2015. Výrobky z PVC s obsahom olova, predovšetkým stavebné výrobky, majú dlhú životnosť a používajú sa niekoľko desaťročí, recykláciou sa tak olovo môže opäť dostávať do výrobkov [9]. 

Problémy so zhodnotením a zneškodnením PVC odpadu

PVC priemysel udáva, že v EÚ sa recykluje vyše 27% odpadu z PVC. Najhorším spôsobom likvidácie PVC je spaľovanie, pretože sa pri ňom uvoľňujú do životného prostredia nebezpečné látky napr. dioxíny [11]. Sú to látky, ktoré majú vysoko bioakumulatívne schopnosti – hromadia sa v tkanivách (hlavne tukových) živých organizmov. Preto aj veľmi malé dávky môžu vyvolať zdravotné problémy, akými sú napr. poškodenie imunitného a hormonálneho systému, poruchy metabolizmu, narušenie fungovania štítnej žľazy. Dioxíny sa dostávajú placentou aj do organizmu nenarodených detí a dojčatá ich prijímajú materským mliekom. U detí dioxíny vedú napríklad k vývojovým vadám a poškodzujú nervový systém [12]. Spaľovaním výrobkov z PVC sa do škvary a popolčeka dostávajú ťažké kovy. Zvlášť nebezpečné je nelegálne spaľovanie PVC v domácich peciach a na otvorených ohniskách [11].

Polypropylén (PP)

sa považuje za jeden z najuniverzálnejších druhov plastov, ktorý našiel svoje využitie vo viacerých odvetviach. Používa sa napr. na výrobu pevných aj ohybných obalov, nábytku, bazénov, potrubí, povrazov a automobilových výrobkov [14, 22]. Vďaka svojmu rozšírenému uplatneniu a zvyšujúcemu sa dopytu sú mikroplasty z polypropylénu jedným z najbežnejších typov mikroplastov nachádzajúcich sa v morskom prostredí [15]. 

Polystyrén (PS)

najčastejšie nachádza uplatnenie v stavebníctve na zatepľovanie budov, ako obalový materiál pri balení nábytku, elektroniky a jedla. Sú z neho vyrobené napr. aj niektoré tégliky na jogurty. Využíva sa tiež na výrobu jednorazových šálok a riadov. Najznámejším druhom polystyrénu je penový (expandovaný) polystyrén. Existujú aj iné druhy, napríklad extrudovaný - vytlačovaný polystyrén, používaný iba v stavebníctve a polystyrénový papier, ktorý našiel uplatnenie pri výrobe podnosov na balenie malých porcií potravín [16].

Výrobcovia a zástancovia penového polystyrénu tvrdia, že je bezpečný pre životné prostredie a ľudské zdravie. Jedným z argumentov je, že penový polystyrén je tvorený až z 98 % vzduchu a že je 100 % recyklovateľný. Na jeho výrobu sa ale používajú aj chemické látky, ako napr. styrén, ktorý sa získava z ropy a ktorý sa pri vyšších teplotách uvoľňuje. Medzinárodná agentúra pre výskum rakoviny (IARC) hodnotí styrén ako látku, ktorá je pravdepodobne karcinogénna pre ľudí. Jeho výborná recyklovateľnosť, ktorú výrobcovia udávajú však neznamená, že sa všetok polystyrén zrecykluje. V roku 2017 sa v Európe zrecyklovalo len okolo 27 % spotrebiteľského tovaru z expandovaného polystyrénu (pre odpad z obalov z EPS 34% a pre stavebný odpad z EPS 8% ). Zvyšok skončil na skládkach, v spaľovniach odpadov a v tom najhoršom prípade v životnom prostredí. Nízka miera recyklácie je spôsobená hlavne tým, že zaberá veľa miesta aj keď je ľahký, vďaka čomu je neefektívne ho prevážať do spracovateľských závodov. Jeho recykláciu znemožňuje aj znečistenie (napr. maltou, zvyškami jedla). Polystyrén sa ľahko prenáša vzduchom aj vodnými prúdmi. Kvôli svojej penovej štruktúre sa drobí na menšie kúsky, ktoré si zvieratá ľahko pomýlia s potravou čo môže spôsobiť zadusenie alebo upchatie čriev. Rovnako ako iné druhy plastov aj polystyrén je biologicky nerozložiteľný [13].

Označenie 7 – iné (other)

Číslo 7 na obale znamená, že bol vyrobený kombináciou prvých šiestich druhov plastov. Patria sem aj ďalšie druhy plastov, ktoré nie sú zahrnuté v kategóriách 1-6. Veľkú skupinu tejto kategórie tvorí  druh plastu nazývaný polykarbonát (PC, polycarbonate), ktorého súčasťou je toxická chemikália Bisfenol A (BPA) [14]. Podľa mnohých štúdií môže BPA  spôsobovať viaceré zdravotné problémy, napr. narušuje prirodzené hladiny hormónov v tele a tým môže poškodiť endokrinný systém, môže ohroziť vývoj plodu, bábätiek aj detí, zvyšuje riziko rakoviny prsníka a štúdie ukázali, že spôsobuje aj problémy s obehovým systémom. Dospelí s vysokými hodnotami BPA mali vyšší výskyt srdcových problémov [19]. Bisfenol A je od roku 2011 zakázaný na výrobu polykarbonátových dojčenských fliaš a od  septembra 2018 je zakázaný aj na výrobu polykarbonátových pohárov a fliaš pre dojčatá a deti do troch rokov [20].
K tejto kategórii patria aj iné plasty, napr. polyamid (PA) , ktorý nachádza uplatnenie najmä v textilom priemysle a polyuretán (PUR), ktorý sa používa ako výplň do vankúšov a matracov a ako izolant v stavebníctve.  

Čo môžeme urobiť pre svoje zdravie a prírodu? 

• Snažme sa vyhýbať plastom, ak existuje alternatíva, uprednostňujme výrobky z iných materiálov.

• Nekupujme výrobky z PVC a z plastov, ktoré nemajú označenie.

• Nezohrievajme potraviny v plastových nádobách a nenalievajme horúce nápoje do plastových nádob.

• Vyhýbajme sa jednorazovým plastovým obalom, ale aj jednorazovým obalom z iných materiálov.

• Neoobjednávajme si dovoz varených jedál v bežných plastových obaloch, ani v tzv. „ekoobaloch“ (aj súčasné bioplasty môžu byť škodlivé).

• Nekupujme plastové hračky.

• Nekupujme fľaše, ktoré sú potiahnuté  PVC fóliou, pretože znemožňuje recykláciu.

• Vyhýbajme sa plastovým obalom, ktoré sú kombinované s iným materiálom a obalom s označením 7 (other). Väčšina z nich sa nedá recyklovať a často ani nevieme z akého druhu plastu bol obal s týmto označením vyrobený.

• Trieďme plasty pre recykláciu.

• Nevyhadzujme plasty do prostredia. Ak nájdeme v prírode alebo na ulici plast, vezmime ho a vhoďme do príslušnej nádoby na triedený zber. Zabránime tak ich rozkladu na mikroplasty.

• Nespaľujme plasty v peci, v krbe alebo na záhrade. Spaľovaním plastov sa do ovzdušia uvoľňujú škodlivé látky ako napr. ťažké kovy, oxid uhoľnatý a ftaláty.

Viac konkrétnych tipov, ako obmedziť plasty nájdete na: http://www.nulaodpadu.sk/bez-plast