Chemická revolúcia? Nie, slabý kompromis.
Tlačová správa
Pravda, Bratislava
15. december 2006
Európska únia má po 40 rokoch novú „chemickú politiku", resp. novú legislatívu, ktorá upravuje narábanie s nebezpečnými chemikáliami na území jej štátov. Program REACH sa hodnotí ako najdrahšia európska legislatíva v histórii - vyžiada si rozsiahle (miliardové) náklady v odvetví chemického priemyslu.
Cieľom má byť rozsiahle zníženie ekologických rizík spojených s výrobou a distribúciou chemikálií.
Hoci sa zdá, že Európsky parlament svojím rozhodnutím nasadil voči výrobcom chemikálií tvrdší a prísnejší kurz, pokrok nie je až taký výrazný. Zákon je bohužiaľ len nevyhnutný kompromis medzi záujmami chemického priemyslu, ktoré počas rokovaní reprezentovali stovky lobistov, a pokusmi environmentálnych organizácií poukazovať v tejto súvislosti na isté zdravotné riziká.
Nariadenie, že pri výrobe alebo dovoze niektorých nebezpečných chemikálií postačí vyhlásenie spoločnosti, že produkt „bol adekvátne skontrolovaný", zďaleka nepostačuje. Na základe mnohých negatívnych prípadov z minulosti sa mimovládne organizácie oprávnene obávajú možného zneužitia tejto klauzuly zo strany výrobcov. Posun v postoji zákonodarcov je zrejmý aj z faktu, že pôvodným zámerom Európskej komisie bolo zakázať používanie akejkoľvek chemikálie, kým jej neškodnosť neschváli nezávislá inštitúcia. Okrem toho sa nepodarilo naplniť ani ďalší kľúčový bod, pre ktorý vôbec iniciatíva REACH vznikla. Ide o dôsledné informovanie verejnosti.
Nová úprava nezaväzuje výrobcov ani dovozcov, ktorí vyrábajú, resp. dovážajú menej ako 10 ton chemikálií ročne, aby verejnosti poskytli relevantné informácie týkajúce sa prípadných zdravotných a bezpečnostných rizík. Bolo by samozrejme príjemné uveriť, že tak urobia automaticky, lenže tento postoj sa v minulosti často ukázal ako naivný.
Najmä keď existujú negatívne skúsenosti napríklad s reprezentantmi slovenského chemického priemyslu. Tí pri vyjasňovaní pozície Slovenska ohľadom REACH-u poskytli ministerstvu hospodárstva nadhodnotené údaje týkajúce sa nákladov, ktoré by im vznikli v súvislosti s napĺňaním tejto legislatívy na Slovensku. Okrem tohto neférového postoja vysvetľuje opatrnosť predstaviteľov environmentálnych organizácií aj obrovské množstvo chemikálií, ktoré sa každoročne na trhu ocitnú v tisícoch ton, pričom sa týkajú aj bežných výrobkov dennej spotreby.
Keďze nové zákony upravujúce používanie chemikálií v Európskej únii nie sú vo svojej konečnej podobe dôsledné a majú mnoho legislatívnych medzier, bude treba ich implementáciu pozorne sledovať. Zodpovedná za to bude novovytvorená Európska chemická agentúra so sídlom v Helsinkách a je veľká otázka, ako sa svojej úlohy zhostí.
Milan Šebo, autor je mediálny koordinátor Priateľov Zeme
Hoci sa zdá, že Európsky parlament svojím rozhodnutím nasadil voči výrobcom chemikálií tvrdší a prísnejší kurz, pokrok nie je až taký výrazný. Zákon je bohužiaľ len nevyhnutný kompromis medzi záujmami chemického priemyslu, ktoré počas rokovaní reprezentovali stovky lobistov, a pokusmi environmentálnych organizácií poukazovať v tejto súvislosti na isté zdravotné riziká.
Nariadenie, že pri výrobe alebo dovoze niektorých nebezpečných chemikálií postačí vyhlásenie spoločnosti, že produkt „bol adekvátne skontrolovaný", zďaleka nepostačuje. Na základe mnohých negatívnych prípadov z minulosti sa mimovládne organizácie oprávnene obávajú možného zneužitia tejto klauzuly zo strany výrobcov. Posun v postoji zákonodarcov je zrejmý aj z faktu, že pôvodným zámerom Európskej komisie bolo zakázať používanie akejkoľvek chemikálie, kým jej neškodnosť neschváli nezávislá inštitúcia. Okrem toho sa nepodarilo naplniť ani ďalší kľúčový bod, pre ktorý vôbec iniciatíva REACH vznikla. Ide o dôsledné informovanie verejnosti.
Nová úprava nezaväzuje výrobcov ani dovozcov, ktorí vyrábajú, resp. dovážajú menej ako 10 ton chemikálií ročne, aby verejnosti poskytli relevantné informácie týkajúce sa prípadných zdravotných a bezpečnostných rizík. Bolo by samozrejme príjemné uveriť, že tak urobia automaticky, lenže tento postoj sa v minulosti často ukázal ako naivný.
Najmä keď existujú negatívne skúsenosti napríklad s reprezentantmi slovenského chemického priemyslu. Tí pri vyjasňovaní pozície Slovenska ohľadom REACH-u poskytli ministerstvu hospodárstva nadhodnotené údaje týkajúce sa nákladov, ktoré by im vznikli v súvislosti s napĺňaním tejto legislatívy na Slovensku. Okrem tohto neférového postoja vysvetľuje opatrnosť predstaviteľov environmentálnych organizácií aj obrovské množstvo chemikálií, ktoré sa každoročne na trhu ocitnú v tisícoch ton, pričom sa týkajú aj bežných výrobkov dennej spotreby.
Keďze nové zákony upravujúce používanie chemikálií v Európskej únii nie sú vo svojej konečnej podobe dôsledné a majú mnoho legislatívnych medzier, bude treba ich implementáciu pozorne sledovať. Zodpovedná za to bude novovytvorená Európska chemická agentúra so sídlom v Helsinkách a je veľká otázka, ako sa svojej úlohy zhostí.
Milan Šebo, autor je mediálny koordinátor Priateľov Zeme
Kľúčové slová:
