Menej sa už vie o plánoch, že ropa zo západnej Afriky má do ôsmich rokov pokrývať štvrtinu americkej domácej spotreby. Za zhodu okolností môžeme považovať aj bohaté zásoby diamantov, uránu a koltánu.

Ostáva záhadou prečo sa otvorene nepíše o vzťahu vyspelých krajín k chudobným africkým susedom, najmä, keď ide o využívanie nerastného bohatstva. Spojené štáty v porovnaní s Ruskom a Čínou poriadne doplácajú na svoju otvorenosť a slobodu slova ( v tomto ohľade je to skutočne najslobodnejšia krajina sveta) a nebude tomu inak ani v tomto článku. Nájsť v otvorených zdrojoch niečo o čínskych aktivitách na čiernom kontinente je úloha priam syzifovská a posledné správy z Ruska varujú, že starať sa do Putinovych tajných aktivít môže byť životu nebezpečné. Na jednej strane tak nie je možné s určitosťou tvrdiť, že  Afriku zneužívajú aj tieto dve supermocnosti, na strane druhej by to človek s minimálne dvoma cirkulujúcimi neurónmi predpokladať mal.

Ale späť k USA.  Zatiaľ nie je úplne jasné, čo bude Africom  na najchudobnejšom svetadiely robiť.  Pentagon napriek mnohým indíciám zatiaľ nepotvrdil, ani nevyvrátil to, že v Afrike buduje nové vojenské základne. Podozrenia sa však množia. Lietadlá s americkými admirálmi a generálmi stále častejšie pristávajú v regiónoch bohatých na ropu, stretávajú sa s najvyššími miestnymi predstaviteľmi a nechávajú si vypracovať terénne štúdie. Ide najmä o severnú Angolu, Nigériu, Guinejský záliv, Maroko, Alžírsko, Keňu, Ugandu a Africký roh.  Pozorne sledujú aj ropovody vedúce z Čadu do Kamerunu a zo Sudánu do Červeného mora.

Ak chceme skúmať tieto aktivity v určitom kontexte, tak je nutné si uvedomiť, že v západnej Afrike je 15 % všetkých svetových zásob ropy. Väčšina čierneho zlata zo Saudskej Arábie a celého Stredného východu pritom končí v Európe, Japonsku, Číne, alebo Indii. Spojené štáty americké preto nemajú inú šancu, ako obrátiť svoju pozornosť na africký kontinent.

Čo sa aj deje.

Je otázne, či pritom budú rešpektovať aspoň minimálne štandardy ľudských a environmentálnych práv. Smutný osud Nigérie, ktorej obyvatelia doplácajú na to, že štát má bohaté zásoby ropy a plynu, môže slúžiť ako varovný prst. Východná časť krajiny a najmä delta rieky Niger je zničená na ďalšie generácie a je to výsledok ťažby korporácií Shell, British Petroleum a Chevron. Posledná menovaná firma nazvala jeden zo svojich tankerov po bývalej členke predstavenstva Condoleezzy Rice.

Pred tým ako nadnárodné firmy objavili v oblasti ropu, ľudia v regióne boli síce chudobní, ale samostatní. Obživu im zabezpečovalo hospodárenie na pôde a rybolov. Teraz je tam ekologická katastrofa, ktorá spôsobila, že pôda, voda a ani vzduch nie sú pre Homo Sapiens vhodné. Keď sa už musia obyvatelia regiónu prizerať takémuto pľundrovaniu, možno by si oni, aj okolitá príroda zaslúžili časť ziskov, ktoré z ťažby čierneho zlata plynú. Podľa Amnesty International sa v delte Nigeru vyťažila ropa v hodnote stoviek miliárd dolárov, v krajine sa však stále nedožije piatich rokov až 20 % detí. Za posledné dva roky sa cena ropy zdvojnásobila, ale 70% obyvateľov Nigérie žije z menej ako jedného dolára na deň. Nigérijská vláda nedokáže pre občanov budovať infraštruktúru, ani poskytovať služby, či pracovné príležitosti. Nemá na to peniaze.

Pri pozornom štúdiu zahraničnej politiky jednotlivých veľmocí, ktorá sleduje líniu záujmov nadnárodných korporácií, sa počúvajú slová o šírení demokracie a slobody veľmi ťažko. Zoči voči neúprosným faktom je nemožné potlačiť spomienky na koloniálne usporiadanie sveta a postupne prestáva vadiť aj bezobsažné označenie „antiglobalista“.

Liberálna revolúcia dala demokracii zakotvením slobody slova ten najväčší dar. Vážiť si ho však môžeme iba tak, že ho budeme naplno uplatňovať. Ak to budeme robiť iba v rámci „všeobecne prijateľných tém“ , ostane kontinent, ktorý je na prírodné zdroje najbohatší, stále tým najchudobnejším.