K masívnemu znečisťovaniu vzduchu, vody a pôdy prispievajú a na budúce generácie prenášajú problémy s odstraňovaním jadrového, či chemického odpadu aj autority, medzi ktoré patria volení aj nevolení predstavitelia výkonnej moci a finančné inštitúcie.
Podstatou problému je pritom ich krátkozraké úsilie maximalizovať zisk a externalizácia nákladov zo strany producentov a distribútorov. Výdatne k tomu však prispieva aj asymetria informácií, pretože tento model je súčasťou životného štýlu, ktorý vytvárajú reklamní manažéri a ich počet je oproti novinárom (usilujúcim sa prípadne o objektívne informovanie) takmer štvornásobný. Tieto faktory dopĺňa naše spotrebné správanie charakterizované nadmerným konzumom vedúcim k nárastu obezity, psychických porúch, depresií a k atomizácii spoločnosti v najvyspelejších štátoch.

Samovražedný konzum
Výsledkom tohto trendu je fakt, že naša planéta potrebuje rok a tri mesiace na regeneráciu dôsledkov toho, čo ľudstvo spotrebuje za rok. Hoci obyvatelia Severnej Ameriky a západnej Európy tvoria menej ako 13 percent svetovej populácie, podľa organizácie New Economics Foundation na nich pripadá vyše 60 percent celosvetovej spotreby. Štáty subsaharskej Afriky a južnej Ázie sa podľa výskumov podieľajú na celkovom konzume planéty len dva a pol percentami. To, že žijeme nad naše prírodné limity spôsobuje, že miliónom ľudí, ktorým už teraz chýba prístup k pitnej vode, potrave a pôde, neumožňujeme naplniť ich základné ľudské potreby. Navyše závažne ohrozujeme samoobnovovacie mechanizmy planéty. Ľudstvo napríklad každý rok vyrúbe viac stromov, ako ich dokáže vyrásť a chytá viac rýb, ako sa dokáže vyliahnuť. Dôsledkom našej nezodpovednosti je globálne otepľovanie, úhyn vzácnych živočíšnych a rastlinných druhov aj úbytok lesov.
Nadmerný, umelo vyvolávaný konzum vytvára vo vyspelých štátoch dopyt, ktorý sa snažia výrobcovia uspokojiť za každú cenu. Obmedzené zdroje a prísnejšie environmentálne štandardy ich však pri hľadaní surovín nútia zamerať pozornosť inam a využívať iné svetadiely. Legálny rámec tomu dávajú rokovania Svetovej obchodnej organizácie (WTO), prostredníctvom ktorých sa dohadujú podmienky svetového obchodu, a teda aj obchodu so surovinami. Náš svetadiel reprezentuje britský eurokomisár Peter Mandelson, ktorý (samozrejme so súhlasom celej EÚ) presadzuje model liberalizácie v oblasti prírodných zdrojov.

Deštrukcia trhom
Názor, že osud dreva, minerálov či ropy by mali určiť iba sily trhu, podporuje aj Slovensko. A to napriek tomu, že tento názor je v priamom protiklade s výsledkami dopadových štúdií, ktoré vypracovala Európska komisia. Jej Sustainability impact assesment uvádza, že liberalizácia svetového obchodu spôsobí životnému prostrediu a lokálnym komunitám žijúcim v najmenej rozvinutých krajinách nenahraditeľné škody. Pri formovaní obchodnej politiky voči krajinám tretieho sveta teda majú vrcholní predstavitelia EÚ možnosť vybrať si rôzne uhly pohľadu. Na jednej strane sú to početné štúdie nadnárodných korporácií zdôrazňujúce zvyšovanie efektivity, ziskovosti či zamestnanosti v európskom priestore. Ich argumentácia je postavená na napĺňaní cieľov Lisabonskej stratégie, ktoré smerujú k vyššej konkurencieschopnosti starého kontinentu. Na strane druhej sú to už spomínané analýzy Európskej komisie o škodlivosti takéhoto postoja, ako aj varovania Organizácie pre potraviny a poľnohospodárstvo. Tá sa zatiaľ neúspešne snaží poukazovať na fakt, že v niektorých oblastiach súvisí degradácia ekosystému (zapríčinená napríklad nadmernou ťažbou) s chudobou a z nej vyplývajúcim hladovaním celých komunít. Napriek týmto varovaniam a lobingu mimovládnych organizácií presadzuje Európska komisia aj naďalej striktnú dereguláciu a liberalizáciu, a to nielen v oblasti prírodných zdrojov, ale aj pri službách a pri poľnohospodárstve. Podobne sa správajú ďalšie dva silné ekonomické celky – Spojené štáty americké a Japonsko a usilovne sa nimi inšpirujú aj Čína a India. Tieto rýchlo expandujúce štáty s miliardami obyvateľov pravdepodobne v najbližších rokoch preberú primát svetových znečisťovateľov. V prípade rastúcich požiadaviek na ekologizáciu výrobnej sféry budú môcť vždy poukázať na egoistické správanie svojich najväčších konkurentov: Európskej únie a USA. A budú mať, bohužiaľ, pravdu.

Trpieť budú najchudobnejší
Zatiaľ čo rokovania Svetovej obchodnej organizácie pozornosť verejnosti nepriťahujú (dúfajme, že iba dočasne), o klimatických zmenách sa to povedať nedá. Zistenia vedcov upozorňujú naliehavejšie ako kedykoľvek predtým na to, že trpieť budú zase tí najchudobnejší. Analýza Medzivládneho panelu OSN o klimatických zmenách, na ktorej sa podieľalo dva a pol tisíca vedcov z vyše 130 krajín tvrdí, že stovky miliónov ľudí budú čeliť v blízkej budúcnosti záplavám. Príčinou má byť zvyšovanie morskej hladiny, ktoré zasiahne najmä ľudnaté a nízko položené oblasti. Stále častejšie vlny horúčav, požiarov, tropických búrok a období sucha budú mať za následok šírenie chorôb, podvýživy a nedostatok už beztak vzácnej vody.
Vedci sa zhodujú aj na tom, ako by sa tomu dalo predísť. Stačí, ak priemyselne vyspelé krajiny na čele s USA urobia rázne kroky na zníženie svojich emisií CO2 a zároveň pomôžu menej rozvinutým krajinám pri rozvoji udržateľných foriem ich ekonomík. Okrem toho sú nevyhnutné efektívnejšie a výraznejšie záväzky pri znižovaní skleníkových plynov, ktoré by mali vyplynúť z druhého kola kjótskych rokovaní. Krajiny by sa nimi mali riadiť už od roku 2013.

Nebrať si príklad z Poľska
Je už iba na politikoch a ich zodpovednosti, aby na základe znepokojujúcich zistení vedeckej obce podnikli kroky na nápravu. U nás by mohli začať tým, že peniaze na rozvoj, ktoré k nám prúdia z nadnárodných finančných inštitúcií, pôjdu na environmentálne projekty. Ak sa napríklad v rámci dopravného sektora prenesie investičný dôraz z diaľnic a lietadiel smerom k železniciam, významne tým znížime produkciu skleníkových plynov. O posilnení mestskej hromadnej dopravy ani nehovoriac. Nemali by sme sa inšpirovať Poľskom, ktoré plánuje svoje eurofondy v rokoch 2007 až 2013 využívať na zvýšenie produkcie emisií oxidu uhličitého o 31 percent. V prípade, že tento nepochopiteľný plán našich severných susedov predseda Európskej komisie José Manuel Barosso neodmietne, môžu sa ostatní členovia EÚ začať pýtať, prečo by sa zodpovedne mali správať iba oni. Podobne ako sa, poukazujúc na pokrytectvo USA a EÚ, zrejme pri ospravedlňovaní svojich necitlivých zásahov voči životnému prostrediu bude pýtať India a Čína.

Na ťahu sú médiá a mimovládky
Nesporne sa zhodneme v tom, že ľudská aktivita má vplyv na stav planéty a spôsobuje globálne otepľovanie. Elity sa zhodujú aj na možných spôsoboch riešenia tohto urgentného problému. Problémom je neochota politikov implantovať ich do života. Jediným dôvodom takéhoto nezodpovedného správania bude potom zrejme silný vplyv tej zložky spoločenského spektra, ktorá by prípadnými regulatívnymi opatreniami strácala: priemyslu. Pretože by bolo naivné očakávať sebadeštrukčné správanie od korporácií, ktoré sotva budú smerovať povedzme k presadzovania nákladnejších a šetrnejších technológií, ktoré by znižovali ich zisk, významnú úlohu by mali zohrať mimovládne organizácie a novinári. A objektom ich záujmu by sa prednostne mala stať oblasť, kde sa záujmy politikov a priemyslu formujú, teda lobing.

Menej sa už vie o plánoch, že ropa zo západnej Afriky má do ôsmich rokov pokrývať štvrtinu americkej domácej spotreby. Za zhodu okolností môžeme považovať aj bohaté zásoby diamantov, uránu a koltánu.

Ostáva záhadou prečo sa otvorene nepíše o vzťahu vyspelých krajín k chudobným africkým susedom, najmä, keď ide o využívanie nerastného bohatstva. Spojené štáty v porovnaní s Ruskom a Čínou poriadne doplácajú na svoju otvorenosť a slobodu slova ( v tomto ohľade je to skutočne najslobodnejšia krajina sveta) a nebude tomu inak ani v tomto článku. Nájsť v otvorených zdrojoch niečo o čínskych aktivitách na čiernom kontinente je úloha priam syzifovská a posledné správy z Ruska varujú, že starať sa do Putinovych tajných aktivít môže byť životu nebezpečné. Na jednej strane tak nie je možné s určitosťou tvrdiť, že  Afriku zneužívajú aj tieto dve supermocnosti, na strane druhej by to človek s minimálne dvoma cirkulujúcimi neurónmi predpokladať mal.

Ale späť k USA.  Zatiaľ nie je úplne jasné, čo bude Africom  na najchudobnejšom svetadiely robiť.  Pentagon napriek mnohým indíciám zatiaľ nepotvrdil, ani nevyvrátil to, že v Afrike buduje nové vojenské základne. Podozrenia sa však množia. Lietadlá s americkými admirálmi a generálmi stále častejšie pristávajú v regiónoch bohatých na ropu, stretávajú sa s najvyššími miestnymi predstaviteľmi a nechávajú si vypracovať terénne štúdie. Ide najmä o severnú Angolu, Nigériu, Guinejský záliv, Maroko, Alžírsko, Keňu, Ugandu a Africký roh.  Pozorne sledujú aj ropovody vedúce z Čadu do Kamerunu a zo Sudánu do Červeného mora.

Ak chceme skúmať tieto aktivity v určitom kontexte, tak je nutné si uvedomiť, že v západnej Afrike je 15 % všetkých svetových zásob ropy. Väčšina čierneho zlata zo Saudskej Arábie a celého Stredného východu pritom končí v Európe, Japonsku, Číne, alebo Indii. Spojené štáty americké preto nemajú inú šancu, ako obrátiť svoju pozornosť na africký kontinent.

Čo sa aj deje.

Je otázne, či pritom budú rešpektovať aspoň minimálne štandardy ľudských a environmentálnych práv. Smutný osud Nigérie, ktorej obyvatelia doplácajú na to, že štát má bohaté zásoby ropy a plynu, môže slúžiť ako varovný prst. Východná časť krajiny a najmä delta rieky Niger je zničená na ďalšie generácie a je to výsledok ťažby korporácií Shell, British Petroleum a Chevron. Posledná menovaná firma nazvala jeden zo svojich tankerov po bývalej členke predstavenstva Condoleezzy Rice.

Pred tým ako nadnárodné firmy objavili v oblasti ropu, ľudia v regióne boli síce chudobní, ale samostatní. Obživu im zabezpečovalo hospodárenie na pôde a rybolov. Teraz je tam ekologická katastrofa, ktorá spôsobila, že pôda, voda a ani vzduch nie sú pre Homo Sapiens vhodné. Keď sa už musia obyvatelia regiónu prizerať takémuto pľundrovaniu, možno by si oni, aj okolitá príroda zaslúžili časť ziskov, ktoré z ťažby čierneho zlata plynú. Podľa Amnesty International sa v delte Nigeru vyťažila ropa v hodnote stoviek miliárd dolárov, v krajine sa však stále nedožije piatich rokov až 20 % detí. Za posledné dva roky sa cena ropy zdvojnásobila, ale 70% obyvateľov Nigérie žije z menej ako jedného dolára na deň. Nigérijská vláda nedokáže pre občanov budovať infraštruktúru, ani poskytovať služby, či pracovné príležitosti. Nemá na to peniaze.

Pri pozornom štúdiu zahraničnej politiky jednotlivých veľmocí, ktorá sleduje líniu záujmov nadnárodných korporácií, sa počúvajú slová o šírení demokracie a slobody veľmi ťažko. Zoči voči neúprosným faktom je nemožné potlačiť spomienky na koloniálne usporiadanie sveta a postupne prestáva vadiť aj bezobsažné označenie „antiglobalista“.

Liberálna revolúcia dala demokracii zakotvením slobody slova ten najväčší dar. Vážiť si ho však môžeme iba tak, že ho budeme naplno uplatňovať. Ak to budeme robiť iba v rámci „všeobecne prijateľných tém“ , ostane kontinent, ktorý je na prírodné zdroje najbohatší, stále tým najchudobnejším.