Možno práve preto dnes krajine – napriek všetkej vede a technike - rozumieme oveľa menej ako  naši predkovia. Možno preto ju snímame cez prizmu peňazí a sme  hrdí na to, že do Tatier namiesto zdravotne postihnutých spoluobčanov budú chodiť ropní magnáti zo Sibíri. Možno preto sme sa naučili vytesňovať zo svojho pohľadu bezdomovcov na uliciach a nekriticky prijímať výstavbu fabrík a hypermarketov na „zelenej lúke“. Možno preto smerovanie Slovenska vyzerá ako chaotický zhluk záujmov, ktoré spája predstava, že peniaze sú to jediné, o čo tu ide. Možno preto do našich duší neprenikol hlas zavraždenej Anny Politkovskej, ktorá bola svedomím nielen Putinovho Ruska. Ak totiž svet považujeme za miesto, v ktorom má miesto iba nezmyselná náhoda, potom sa nutne stáva územím, ktoré treba len dobyť a vyžmýkať– a miestom, kde súcit je záťažou.

Tento postoj má ale svoje úskalia. Ak sme ľahostajní k prírodným pokladom chránených území, ak spochybňujeme európsky systém chránených území Natura 2000 a predstierame, že plány redukcie týchto území u nás neohrozia vzácnosti prírody, potom sa nečudujme, ak ľubovoľná moc uplatňuje alebo sa pokúsi uplatňovať rovnakú logiku aj pri riešení otázok sociálnych, kultúrnych a humánnych. Revolúcia v roku 1989 bola skvelá vec, avšak ani 17 rokov po nej sme nedokázali vytvoriť víziu cesty k spravodlivému životu. Nedošlo nám, že zmena k lepšiemu je neoddeliteľná od kultivácie vzťahov medzi ľuďmi aj ich vzťahov ku krajine. Naopak, dnešná cesta bezhraničného rozširovania konzumu, je nebezpečná aj v tom, že náhly príchod krízy môže viesť k bezradnosti spoločnosti, s hrozbou pádu do nových diktatúr.

Nádej, že sa tak stať nemusí, je v tom - ako nám pripomínajú veľké duchovné postavy dejín - že tento svet našťastie nevznikol nezmyselnou hrou náhod ani naprogramovaním sebeckých génov. Vznikol a existuje z lásky - ako si počas kresťanských sviatkov vieme pripomenúť aj v našej sekularizovanej dobe. K šťastiu sa predsa nedá dobrať rozvíjaním materiálnej spotreby, vedie k nemu skôr cesta zvnútornenia – prečo by inak Boh (alebo ak chcete evolúcia) človeka obdarili vedomím? Vedomím, ktoré dokáže vnímať zázraky života, cítiť bázeň,  rozlíšiť dobré a zlé. Prečo sa máme vzdávať ašpirácií na dávanie a prijímanie najvnútornejšieho chvenia ľudskej duše, ku ktorému patrí hovorenie pravdy? Ak opäť podľahneme smrštiam ideológií, naše duše čaká opäť len prázdno. A ako vystihol Theodor Roszak, zakladateľ ekopsychológie, cesta k pustatine ducha sa premieta do zotročenej krajiny, v ktorej ľudskú mieru dnes valcujú turbotechnológie a turboinvestície, ničiace krásu a harmóniu krajiny, ale aj naše vnútro. S jeho eróziou odchádza láska k blížnym, ku krajine aj k mimoľudskému životu. Jeho najkrajšie a najrozmanitejšie prejavy nájdeme práve v našich národných parkoch, prírodných rezerváciách, v územiach Natury 2000. Mali by sme si zachovať voči nim kus bázne. Lebo napriek všetkej komercii, si ani Spojené štáty nedovolili siahnuť na symbol americkej ochrany prírody, Yellowstonský NP.

Krajina ovplyvňuje kultúru a rovnako ľudská kultúra vtláča svoju, často dlhodobú pečať do krajiny. Liečba krajiny preto nemôže byť úspešná bez ozdravenia nás samotných, bez obnovy schopnosti vnímať posvätné tam vonku aj v našom vnútri - bez obnovy bázne a úcty k životu. Ako to presne pomenoval Lynton Caldwell: „Environmentálna kríza je vonkajším prejavom krízy ľudskej mysle a ľudského ducha. Nemôže byť väčšieho nepochopenia jej významu ako veriť, že sa týka len ohrozenia divočiny, človekom vyrobených ošklivostí a znečistenia. Tieto sú jej súčasťou, ale dôležitejšie je, že kríza sa týka druhu stvorení, ktorými sme a ktorými sa musíme stať, aby sme prežili.“

                                                                                        Peter Sabo, občan krajiny Slovensko