Okrem zjavnej vyčerpateľnosti nerastného bohatstva, ktorú však ovplyvníme veľmi ťažko (hoci určitou nádejou môžu byť technologické inovácie a alternatívne riešenia), je hlavným dôvodom tohto neutešeného stavu nešetrné spotrebné správanie sa človeka. Určite neprekvapí, že medzi hlavných ,,hriešnikov" radia autori štúdie krajiny Severnej Ameriky a západnej Európy, ako aj Japonsko. Štafetu by v tomto ohľade mali čoskoro prebrať rýchlo expandujúce miliardové štáty India a predovšetkým Čína.
Psychológovia pritom upozorňujú na fakt, že ani možnosť čokoľvek si kúpiť, vlastniť alebo zjesť nevedie vystresovaného a večne sa ponáhľajúceho človeka našej civilizácie k vytúženému pocitu blaženosti. Rastúca miera obezity, osamotenosti, depresií či samovrážd v krajinách vyspelého sveta svedčí každý rok o niečom inom. Na opačnom konci rebríčka spotreby nájdeme oblasti subsaharskej Afriky a južnej Ázie, ktoré sa - aspoň čo sa veľkosti populácie týka -vyspelým štátom minimálne vyrovnajú. Desaťtisíce ľudí v týchto regiónoch majú odoprený prístup k naplneniu tých najzákladnejších ľudských potrieb, ako sú potraviny či pitná voda. Pri takýchto podmienkach sa o pocite šťastia alebo aspoň spokojnosti obyvateľov Afriky hovorí takisto príliš ťažko.
Zdá sa teda, že za daného stavu majú problémy občania štátov na obidvoch póloch spotrebného správania sa. Stret týchto dvoch tak odlišných svetov máme potom možnosť pozorovať v talianskych alebo španielskych prístavoch pri zatýkaní tisícok ilegálnych afrických migrantov. Deň ekologického dlhu, ktorý pripadol tento rok na 9. október, tak nevypovedá iba o čoraz obmedzenejších zásobách prírodných zdrojov našej planéty, ale opätovne otvára otázku ich spravodlivejšieho prerozdeľovania. Jednoduchá matematika v tomto ohľade nepustí: egoistický prístup k prírodným zdrojom znamená vzhľadom na ich limitované množstvo egoistický prístup k ostatným obyvateľom tejto planéty (ich počet neustále narastá). Priestor na riešenie sa otvára v podobe racionálneho konzumu pre reálne potreby človeka, opätovného využívania tzv. nepotrebných vecí, triedenia a recyklácie odpadov.
V teoretickej rovine je však dôležité uvedomiť si aj niečo iné. Ľudstvo už nepochybne zisťuje, že merať kvalitu života iba prostredníctvom indikátora HDP je prinajmenšom nepresné. Hrubý domáci produkt síce vypovedá o výrobe a spotrebe, ale zvyšuje ho aj množstvo vyprodukovaných odpadov a spotreba už spomínaných prírodných zdrojov. Vzhľadom na to, že HDP nezohľadňuje ekologické a sociálne náklady, ho možno považovať ho za nekomplexný indikátor. Ako sa bude deň ekologického dlhu približovať k začiatku kalendárneho roka, diskusia na túto tému bude čoraz naliehavejšia.