Vtedy sa totiž končí prvá fáza záväzkov vyplývajúcich z Kjótskeho protokolu, pričom sa stále jasnejšie ukazuje, že doterajšie postupy a metódy nepostačujú. Európska únia predpokladala, že do konca tohto obdobia zníži emisie oxidu uhličitého, ktoré výrazne prispievajú k neželaným klimatickým zmenám, o 8 percent. O tom, že to bol príliš ambiciózny plán svedčí aj fakt, že rozdiel medzi objemom vypustených emisií v roku 1990 a predpokladom na rok 2010 je iba 0,6 %. V čase keď naliehavosť problému neprízvukujú iba desiatky tisíc demonštrantov na všetkých svetových kontinentoch, ale aj britský premiér Tony Blair, verejnosť očakáva od ministrov zhromaždených na africkom kontinente rozhodný postoj. Jeho výsledkom by mal byť podrobný plán na výrazné zníženie vypúšťania emisií (najmä v industrializovaných štátoch)a dôraz na obnoviteľné zdroje energie. Ďalej bude nutné vytvoriť fondy pre implementáciu trvalo udržateľných energetických systémov v rozvojových krajinách, ako aj kompenzácie pre ľudí, ktorí tento problém nevytvárajú, ale naň najviac doplácajú. Ide najmä o obyvateľov štátov Karibskej oblasti, Afriky, či Latinskej Ameriky. Akademická obec a dokonca ani politici už nepochybujú, že rozširovanie púští, znižovanie agroprodukcie, či nepredvídateľnosť počasia sú spôsobené častokrát nepremyslenou ľudskou činnosťou. Správa bývalého hlavného ekonóma Svetovej banky Sira Nicholasa Sterna varuje, že v prípade nečinnosti môžu klimatické zmeny ľudstvu spôsobiť najhoršiu krízu v novodobej histórii, porovnateľnú s dvoma svetovými vojnami. Je vcelku legitímne tvrdiť, že na stretnutí v Keni teda pôjde o budúcnosť planéty. Tentokrát som si istý, že obvinenia z patetizmu, či hysterických reakcií nie sú vôbec namieste.

Zákon je bohužiaľ len nevyhnutným kompromisom medzi záujmami chemického priemyslu, ktoré počas rokovaní reprezentovali stovky lobistov a pokusmi environmentálnych organizácii poukazovať v tejto súvislosti na isté zdravotné riziká . Nariadenie, že pri výrobe, alebo dovoze niektorých nebezpečných chemikálií postačí  prehlásenie spoločnosti, že produkt „ bol adekvátne skontrolovaný“, zďaleka nepostačuje. Na základe mnohých negatívnych prípadov z minulosti sa mimovládne organizácie oprávnene obávajú možného zneužitia tejto klauzuly zo strany producentov. Posun v postoji zákonodarcov je zrejmý aj z faktu, že pôvodným zámerom Európskej komisie, bolo zakázať používanie akejkoľvek chemikálie, kým jej nezávadnosť nebude schválená nezávislou inštitúciou. Okrem toho sa nepodarilo naplniť ani ďalší kľúčový bod, pre ktorý vôbec iniciatíva REACH vznikla. Ide o dôsledné informovanie verejnosti. Nová úprava nezaväzuje producentov ani importérov, ktorí vyrábajú resp. dovážajú menej ako 10 ton chemikálií ročne, aby verejnosti poskytli relevantné informácie týkajúce sa prípadných zdravotných a bezpečnostných rizík.  Bolo by samozrejme príjemné uveriť, že tak urobia automaticky, ale tento postoj sa v minulosti ukázal často krát ako naivný. Najmä keď existujú negatívne skúsenosti napríklad s reprezentantmi slovenského chemického priemyslu. Tí pri vyjasňovaní pozície Slovenska ohľadom REACH-u poskytli Ministerstvu hospodárstva nadhodnotené údaje týkajúce sa nákladov, ktoré by im vznikli v súvislosti s implementáciou tejto legislatívy na Slovensku. Okrem tohto neférového postoja vysvetľuje opatrnosť predstaviteľov environmentálnych organizácií aj obrovské množstvo chemikálií, ktoré sa každoročne na trhu ocitnú v tisíckach ton, pričom sa týkajú aj výrobkov dennej spotreby.

Keďže nové zákony upravujúce používanie chemikálií v Európskej únii nie sú vo svojej finálnej podobe dôsledné a majú mnoho legislatívnych medzier, bude nutné ich implementáciu pozorne sledovať. Zodpovedná za to bude novovytvorená Európska chemická agentúra so sídlom v Helsinkách a je veľkou otázkou ako sa svojej úlohy zhostí.

 

 

Podľa kritikov korporácií sa tieto mamutie právnické osoby už dávnejšie vymkli spod efektívnej kontroly demokraticky ustanovených inštitúcií a tým, že vlastnia rozhodujúce podiely v najsledovanejších médiách, môžu výrazne formovať aj verejnú mienku a rozhodovať, čo bude a čo nebude predmetom verejnej debaty.
V tejto súvislosti je legitímne analyzovať ich aktivity a postavenie v súčasnej spoločnosti. Presne ako to vo vzťahu k jednotlivcovi robí lekár či psychológ, alebo vo vzťahu k štátnym inštitúciám a politickým stranám politológ.

Je pravdou, že prostredie a právne limity pre aktivity nadnárodných korporácií vytvárajú vlády. Tie v demokratickom systéme reprezentujú voľbu občanov a mali by preto hájiť ich záujmy. Práve tu sa však vynárajú dva problematické body, ktoré s obrovskými spoločnosťami súvisia.

Tým prvým je fakt, že nadnárodné korporácie pri svojich aktivitách neberú do úvahy to, či vláda, ktorá im vytvára podnikateľské prostredie (t.j. daňový systém, minimálna mzda, zdravotné štandardy pre zamestnancov atp.) je demokratická alebo nie. V rámci svojho jediného cieľa, ktorý predstavuje maximalizácia zisku, spolupracujú aj s diktátormi. Tí sa ľudskými a environmentálnymi právami príliš nezaťažujú. Podnikanie korporácie v takomto prostredí zvyčajne podporuje miestne elity a preto treba skúmať otázku ich spoluzodpovednosti pri udržiavaní nedemokratických režimov. Príkladom môžu byť obchodné vzťahy IBM a Adolfa Hitlera, prípadne Shellu v Nigérii.

Ak sa na verejnosť, a prípadne aj pred súd, nejakým nedopatrením dostane správa o tom, že nadnárodná korporácia porušuje zákony v treťom svete, (Shell rozhodnutie nigérijských súdov proste ignoruje), trest sa obmedzí na smiešnu pokutu. Jej výška sa mnohokrát rovná mesačným tržbám danej spoločnosti, čo pri najlepšej vôli nemôže mať prevýchovný účinok. A vôbec to od podobnej činnosti neodradí ďalšie subjekty.

Ďalšou skutočnosťou, na ktorú poukazujú mimovládky, je, že aj demokratické vlády sú mimoriadne neochotné obmedzovať veľa ráz nezodpovednú činnosť nadnárodných korporácií. Tie korupciou a lobingom efektívne oslabujú požiadavky verejnosti, ktorá od politikov v demokratickej spoločnosti očakáva nielen dodržiavanie uzákonených pravidiel, ale aj istých morálnych princípov. Napríklad vo Veľkej Británii si 92% občanov myslí, že nadnárodné korporácie by mali dodržiavať najprísnejšie kritériá v otázkach ľudských práv, práv zvierat a environmentálnych štandardov, a to kdekoľvek, kam siahajú ich podnikateľské aktivity. V systéme, kde sú politické strany financované korporáciami, však určite neprekvapí, že sa tieto želania verejnosti nenapĺňajú. A tak si mohol Exxon dlhé roky kupovať vedcov a lobovať proti aktivitám, ktoré sa snažili upozorňovať na klimatické zmeny, Banka Barclay ´s financovať deštrukciu dažďových pralesov, Premier Oil plánovať ťažbu v najstaršom pakistanskom národnom parku Kirthar... Zoznam je skutočne veľmi dlhý.

V súčasnosti je na svete približne 40-tisíc nadnárodných korporácií, z ktorých väčšina sídli v krajinách Európskej únie a USA. Požívajú teda právne výhody demokratického sveta, ich aktivity sa však sústreďujú do rozvojových štátov s nedostatočnými zákonmi, skorumpovanou verejnou správou a slabou vynútiteľnosťou dohodnutých pravidiel. Rozhodnutia, ktoré tieto firmy prijímajú v bezpečí demokratického sveta, majú obrovský dopad na kvalitu životného prostredia v treťom svete. A ovplyvňujú aj kvalitu života ľudí, ktorí nemajú to šťastie žiť v demokratickom režime a využívať všetky jeho ochranné mechanizmy.

Občianska verejnosť poukazuje aj na to, že top manažéri nadnárodných korporácií cirkulujú medzi súkromným sektorom, vysokými vládnymi postami a nadnárodnými finančnými inštitúciami. Reprezentujú a uvádzajú do praxe svoj pomerne úzky pohľad usporiadania sveta, v ktorom mnohokrát prevládajú ekonomické hodnoty na úkor tých ostatných. Neporušujú pritom nariadenia, ktoré v rámci svojho pôsobenia v Medzinárodnom menovom fonde, Svetovej obchodnej organizácii a Svetovej banke sami tvoria. Odmietajú brať do úvahy negatívne bočné efekty, ktoré z ich rozhodnutí vyplývajú. A čo je horšie, nechcú o nich ani len diskutovať. Väčšina svetovej verejnosti si však podľa početných prieskumov verejnej mienky intenzívne uvedomuje problémy súčasnej civilizácie (chudoba, hlad, lokálne konflikty...) a je zvedavá, ako by sa dali riešiť.

Politické a ekonomické elity tu však dlhodobo zlyhávajú. Ak Svetová banka sama priznáva, že odstraňovať chudobu sa jej proste nedarí, a zároveň odmieta akékoľvek reformy, určite stojí za to pátrať po príčinách. Ak nie je ľudstvo schopné pri svojej obrovskej nadprodukcii zabezpečiť aspoň to, aby tisícky ľudí nezomierali každý deň od hladu, smädu a liečiteľných chorôb, núti to kriticky zmýšľajúceho človeka k základnej analýze faktorov, ktoré to spôsobujú.

Časť problému tvoria aktivity nekontrolovateľných nadnárodných korporácií. Úžitok, ktorý tieto veľké právnické osoby prinášajú, je oveľa menší ako škody, ktoré spôsobujú. A preto je namieste otvoriť verejnú diskusiu o ich sociálnej zodpovednosti. Pokiaľ možno bez emócií, bez predsudkov a bez zbytočného nálepkovania.

Novartis už dlhodobejšie vyrába liek Glivec používaný pri liečbe leukémie, pričom nedávno uviedol na indický trh jeho novú, voči ľudskému organizmu šetrnejšiu verziu. Miestna vláda mu však na tento produkt odmietla udeliť patent s tým, že ide len o vynovenú formu starého indického lieku. Ten sa podľa nej vyrábal dávno pred vstupom krajiny do WTO v roku 1985. Novartis toto rozhodnutie napadol a teraz čaká na rozhodnutie súdu. Ak švajčiarska korporácia súdny spor vyhrá, indické firmy, ktoré predávajú podobné lieky za desatinu ceny, budú musieť s ich výrobou a distribúciou prestať. Keďže ich odberateľmi sú chudobné, prevažne rozvojové africké krajiny, v konečnom dôsledku by víťazstvo Novartisu mohlo pre milióny ľudí znamenať ťažší prístup k dostupnej liečbe. Okrem toho by takéto súdne rozhodnutie stanovilo výhodný precedens pre ďalšie farmaceutické firmy, ktoré by chceli získať patentovú ochranu svojich liečiv. Zároveň by im uľahčilo postupne získať monopolné postavenie v rámci sektora. Humanitárne skupiny a aktivisti v tejto súvislosti celkom otvorene a racionálne tvrdia, že za snahou švajčiarskej firmy je úsilie zastaviť farmaceutický priemysel rozvojového sveta. Napríklad až osemdesiat percent liekov, ktoré pri liečbe choroby AIDS v krajinách tretieho sveta používa organizácia Lekári bez hraníc, pochádza od indických výrobcov. Tí by podľa zákonov Svetovej obchodnej organizácie takisto mohli mať v blízkej budúcnosti s produkciou svojich liečiv problémy.
Novartis argumentuje tvrdením, že ak nebude patentový zákon chrániť nové produkty, do výskumu lepších liekov sa prestane investovať. Stráca sa motivácia, keďže potenciál nových investícií prinášať zisk sa výrazne zníži.
Nech bude rozhodnutie indických súdov akékoľvek, prípad Novartisu otvára problematiku práva na duševné vlastníctvo, ktorým sa pri výrobe a predaji svojich produktov musia riadiť noví členovia WTO.
V rámci Svetovej obchodnej organizácie existujú krajiny, na strane ktorých je už dlhé roky know-how, technologické výhody a, samozrejme, aj kapitál. Firmy v týchto štátoch pomocou nariadení, ku ktorým sa pri vstupe do WTO musia zaviazať vlády chudobných krajín, a teda aj potenciálni konkurenti, rozširujú svoj monopol v rámci sektora a narúšajú tak súťaž v rámci voľného trhu. Rozvojové štáty zatiaľ márne vyzývajú svojich bohatých "partnerov" na rokovania o zmenách týkajúcich sa zákonov o duševnom vlastníctve. Ich terajšia legislatívna úprava totiž bráni presunu technológií do chudobných krajín a brzdí tým podporu miestnych inovácií, vrátane investícií do vzdelávania lokálnych elít. Ak by sa pre producentov otvorila táto možnosť, výhodou pre spotrebiteľa by bola nižšia finálna cena výrobku. Nepremietali by sa totiž do nej dopravné náklady a zároveň by sa skrátila aj dodacia lehota (pri liekoch dosť podstatný faktor).
Je možné, že súčasná situácia je udržateľná v sektoroch, ktoré nemajú priamy vplyv na ľudské životy. Ak však nastáva očividná snaha obmedzovať výrobu a predaj životne dôležitých produktov, ako sú napríklad lieky, pritiahne to pozornosť aj inak ľahostajnej verejnosti. Štvrť milióna podpisov z celého sveta proti aktivitám Novartisu v Indii je toho najlepším dôkazom.

Skrytou agendou, pred ktorou má byť nekompetentná verejnosť radšej uchránená, je obnovenie rokovaní o podmienkach svetového obchodu. Už zbežný pohľad na zoznam účastníkov naznačuje, kto by z nich mal profitovať. Varovania, ktoré nik nepočúva...

Keď renomovaný britský historik Timothy Garton Ash vyzval svetových lídrov, aby sa zamysleli nad faktom, že dve miliardy ľudí sú zo svetového obchodu vynechané a nemajú šancu sa doň dostať, klasicky sa to prešlo mlčaním. Podobne sa reaguje na varovné vyhlásenia Organizácie OSN pre potraviny a poľnohospodárstvo a hodnotiace správy Európskej komisie. Tie konštatujú, že podmienky svetového obchodu, tak ako sa ich snažia presadiť politici a top manažéri nadnárodných korporácií, spôsobia obrovské škody miestnym komunitám po celom svete. V mene prístupu k lacným prírodným zdrojom zdevastujú životné prostredie a ekonomiky tých najchudobnejších štátov. To už nekonštatuje iba "hŕstka nekompetentných, naivných či zaslepených" aktivistov na nejakej demonštrácii, ale renomované autority a významné medzinárodné inštitúcie v správach, za ktorými stoja tímy nezávislých odborníkov.
Samozrejme, nemá zmysel vyčítať niečo nadnárodným korporáciám, ktoré len presadzujú svoje skupinové záujmy. V honbe za ziskom ich obmedzujú zákony, ktoré slúžia na ochranu verejných potrieb v rôznych častiach sveta, napríklad afrických farmárov, ktorých prežitie závisí od prístupu k pôde a vode. Za uplatňovanie tejto legislatívy, ako aj za presadzovanie verejných záujmov voči skupinovým sú zodpovední politici, či už na národnej alebo medzinárodnej úrovni. Ich rozhodnutia okrem verejnej mienky výrazne ovplyvňujú lobisti (iba v Bruseli je ich oficiálne registrovaných vyše desaťtisíc), ktorí im tlmočia predstavy najsilnejších ekonomických hráčov. Jedným z najväčších stretnutí, na ktorých veľké firmy ovplyvňujú politické elity, je Svetové ekonomické fórum. Práve tam sa počas kuloárnych rokovaní dohadujú stratégie, ako oslabiť zákony, ktoré majú za úlohu obhajovať verejné záujmy. Cieľom je čo najviac uvoľniť podmienky na podnikateľskú činnosť.

...dôsledky, o ktorých sa mlčí

Preto neprekvapuje, že účastníci stretnutia v Davose, ktoré sponzorujú najvplyvnejšie firmy sveta, sa snažia vzkriesiť tzv. agendu z Dohy. Tá dominovala poslednému kolu obchodných rokovaní v rámci Svetovej obchodnej organizácie a jej jadrom bolo otvoriť biznisu poľnohospodárske trhy a prístup k prírodným zdrojom v krajinách tretieho sveta. Ak by sa to podarilo, štedro dotovaným poľnohospodárskym gigantom z USA a Európskej únie by už nestálo nič v ceste k ovládnutiu trhov v chudobných krajinách. Výsledkom by boli ďalšie zástupy nezamestnaných roľníkov, ktorí by hľadali svoju budúcnosť v preplnených slumoch veľkomiest. Aby vlády postihnutých krajín zvládli tieto novo vyvolané problémy, museli by prijať ďalšie pôžičky od Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Tie sú podmienené drastickými politickými požiadavkami, ktorých cieľom je už vyše dvadsať rokov deregulácia medzinárodného obchodu. Teda podobná agenda, o akú sa každoročne usilujú aj nadnárodné korporácie v Davose.

Optimizmus elity

Podľa prieskumov si účastníci Svetového ekonomického fóra myslia, že budúce generácie budú oproti tej dnešnej žiť v čoraz väčšom blahobyte. Tento ich tragický optimizmus vyznieva v konfrontácii s odbornými štúdiami a štatistickými údajmi o raste chudoby a prehlbovaní regionálnych rozdielov priam úsmevne. Jeho jediným vysvetlením môže byť iba predpoklad, že politickí a ekonomickí lídri súčasného sveta medzi budúce generácie nerátajú väčšinu mladých ľudí z Afriky, Latinskej Ameriky či Ázie. A to už až také smiešne nie je...

Analytici vzhľadom na doterajšie zákulisné rokovania medzi kľúčovými partnermi (v tomto prípade Parlament a Rada EÚ) predpokladajú, že návrh prejde bez problémov. Pomoc sa má zamerať na najmenej kvalifikovaných, a tým pádom aj najzraniteľnejších pracovníkov špecifických odvetví. Okrem konštatovania, že európske inštitúcie prejavujú už klasickú sociálnu súdržnosť vyplývajúcu z odumierajúcej Lisabonskej stratégie, tento krok naznačuje aj niečo iné. Čoraz jasnejšie vychádza najavo, že nechcenými obeťami voľného trhu sa nestávajú iba farmári v krajinách tretieho sveta, ale problémy postupne zasahujú aj starý kontinent. Je, samozrejme, predčasné sa domnievať, že za všetkých 19 miliónov nezamestnaných občanov únie môže neviditeľná ruka trhu, ale o následkoch outsourcingu (presúvanie určitých aktivít na kontinenty s lacnejšou pracovnou silou) by vedeli s trpkosťou v hlase rozprávať mnohí robotníci z francúzskych či španielskych provincií. Rovnako by bolo nemiestne tvrdiť, že ľudia v EÚ neprofitujú z ekonomického rastu, lepšej práce a lacnejších tovarov. Netreba však zabúdať na druhú stranu mince, ktorú v tomto prípade predstavujú obyvatelia neschopní vyrovnať sa s technologickým pokrokom a stále tvrdšou konkurenciou. V mnohých krajinách táto skutočnosť prispieva k pesimizmu a skepse, ktoré sa zákonite odrážajú na negatívnych postojoch k rozširovaniu a hlbšej integrácii. Aj v tomto kontexte sa dá chápať najnovšia iniciatíva predsedu Európskej komisie. Časť jeho komisárov zodpovedná za sociálne otázky, zdravie obyvateľstva a školstvo sa snaží zmierňovať tie najviditeľnejšie následky neviditeľnej ruky trhu v globalizovanej ekonomike. Naopak, úlohou ich kolegov z ekonomických a obchodných oborov je zastupovať záujmy európskych exportérov na čoraz súťaživejších globálnych trhoch. V súboji s agresívnou Čínou a Indiou je pritom jednou z najmocnejších pák znižovanie nákladov na pracovnú silu a zvyšovanie produktivity práce. Riešenie tohto schizofrenického európskeho rébusu nezávidí Manuelovi Barrosovi asi nikto.

Okrem zjavnej vyčerpateľnosti nerastného bohatstva, ktorú však ovplyvníme veľmi ťažko (hoci určitou nádejou môžu byť technologické inovácie a alternatívne riešenia), je hlavným dôvodom tohto neutešeného stavu nešetrné spotrebné správanie sa človeka. Určite neprekvapí, že medzi hlavných ,,hriešnikov" radia autori štúdie krajiny Severnej Ameriky a západnej Európy, ako aj Japonsko. Štafetu by v tomto ohľade mali čoskoro prebrať rýchlo expandujúce miliardové štáty India a predovšetkým Čína.
Psychológovia pritom upozorňujú na fakt, že ani možnosť čokoľvek si kúpiť, vlastniť alebo zjesť nevedie vystresovaného a večne sa ponáhľajúceho človeka našej civilizácie k vytúženému pocitu blaženosti. Rastúca miera obezity, osamotenosti, depresií či samovrážd v krajinách vyspelého sveta svedčí každý rok o niečom inom. Na opačnom konci rebríčka spotreby nájdeme oblasti subsaharskej Afriky a južnej Ázie, ktoré sa - aspoň čo sa veľkosti populácie týka -vyspelým štátom minimálne vyrovnajú. Desaťtisíce ľudí v týchto regiónoch majú odoprený prístup k naplneniu tých najzákladnejších ľudských potrieb, ako sú potraviny či pitná voda. Pri takýchto podmienkach sa o pocite šťastia alebo aspoň spokojnosti obyvateľov Afriky hovorí takisto príliš ťažko.
Zdá sa teda, že za daného stavu majú problémy občania štátov na obidvoch póloch spotrebného správania sa. Stret týchto dvoch tak odlišných svetov máme potom možnosť pozorovať v talianskych alebo španielskych prístavoch pri zatýkaní tisícok ilegálnych afrických migrantov. Deň ekologického dlhu, ktorý pripadol tento rok na 9. október, tak nevypovedá iba o čoraz obmedzenejších zásobách prírodných zdrojov našej planéty, ale opätovne otvára otázku ich spravodlivejšieho prerozdeľovania. Jednoduchá matematika v tomto ohľade nepustí: egoistický prístup k prírodným zdrojom znamená vzhľadom na ich limitované množstvo egoistický prístup k ostatným obyvateľom tejto planéty (ich počet neustále narastá). Priestor na riešenie sa otvára v podobe racionálneho konzumu pre reálne potreby človeka, opätovného využívania tzv. nepotrebných vecí, triedenia a recyklácie odpadov.
V teoretickej rovine je však dôležité uvedomiť si aj niečo iné. Ľudstvo už nepochybne zisťuje, že merať kvalitu života iba prostredníctvom indikátora HDP je prinajmenšom nepresné. Hrubý domáci produkt síce vypovedá o výrobe a spotrebe, ale zvyšuje ho aj množstvo vyprodukovaných odpadov a spotreba už spomínaných prírodných zdrojov. Vzhľadom na to, že HDP nezohľadňuje ekologické a sociálne náklady, ho možno považovať ho za nekomplexný indikátor. Ako sa bude deň ekologického dlhu približovať k začiatku kalendárneho roka, diskusia na túto tému bude čoraz naliehavejšia.

Poslanci najprv veľkou väčšinou zamietli nešťastný návrh Európskej komisie preklasifikovať spaľovanie odpadov zo “   zneškodňovania” na “zhodnocovanie”. Veľmi dobre si totiž uvedomovali, že by táto, na prvý pohľad drobná terminologická úprava , umožňovala vyvážať odpad z bohatých krajín západnej Európy do tých chudobnejších, vrátane Slovenska. O nebezpečnosti tohto návrhu svedčí aj to, že ho zamietli poslanci bez ohľadu na svoju stranícku príslušnosť.

Ďalšou dobrou správou je, že každý štát EÚ musí do roku 2020 recyklovať minimálne polovicu svojho komunálneho odpadu. Zatiaľ túto progresívnu požiadavku z európskej 25-ky spĺňajú iba Rakúsko a Belgicko, pričom tesne pod hranicou sa nachádzajú Holandsko, Nemecko a škandinávske krajiny. Situácia na Slovensku sa začala rapídne zlepšovať pred šiestimi rokmi, keď bol prijatý Zákon o odpadoch. V súčasnosti recyklujeme približne 18 percent domácich odpadov a nie je dôvod, aby sme v blízkej budúcnosti našich západných susedov nedobehli. Najmä, keď europoslanci zaviazali členské štáty, aby zapezpečili triedený zber pre všetky hlavné materiály, ktoré je možné recyklovať. K takémuto rozhodnému postoju ich pravdepodobne dohnali varovania Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj. Tá už dlhšie upozorňovala, že ak sa tento závažný problém nebude urýchlene riešiť, do roku 2020 vzrastie objem odpadov na jedného obyvateľa až o 43 %. Zneškodňovať takéto množstvo odpadu by znamenalo stále viac spaľovania, čo pôsobí na klímu mimoriadne nepriaznivo.

Tým, že europoslanci dávajú prednosť recyklovaniu pred spaľovaním, poskytujú verejnosti aj viac šancí nájsť si prácu a znižujú závislosť krajiny na drahom dovoze surovín.

Výsledky hlasovania Európskeho parlamentu poskytujú ekonomikám členských štátov návod, ako efektívnejšie nakladať so zdrojmi, ktoré v súčasnosti využívame. Pri jasne zadefinovaných cieľoch a časových rámcoch je už iba na vládach členských krajín, aby tieto progresívne opatrenia zaviedli do praxe. A na verejnosti a mimovládnych organizáciách zas je aby kroky národných kabinetov v tejto súvislosti pozorne sledovali.